S Petrom Pithartom v čase a v priestore
Od školského roku 1967/1968 som prestúpil z Právnickej fakulty Komenského univerzity v Bratislave do štvrtého ročníka Právnickej fakulty na Univerzite Karlovej v Prahe. V republike a najmä na vysokých školách to práve začalo hustnúť. V septembri 1967 som v Prahe začal a v októbri už došlo k „strahovským udalostiam“. Študenti ubytovaní na koleji na Strahove sa pustili na pochod na Hradčany a demonštrovali za teplo, svetlo a teplú vodu na koleji. Volali tiež „Chceme světlo!“ a toto mnohovýznamové heslo otriasalo režimom, v ktorom za všetko zodpovedala komunistická strana. Študentov rozohnala polícia, a v januári 1968 začalo „pražské jaro“.
Na právnickej fakulte som bol nový, ľudí som nepoznal, ale zaregistroval som, že študenti často spomínali Petra Pitharta z pedagogického zboru. Kolegu z ročníka som sa opýtal, kto je to ten Pithart. Dostal som odpoveď: „Malej, fousatej a chytře mluví.“ Pithart prednášal tuším teóriu štátu a práva, ktorá bola na programe v nižších ročníkoch, a s ním som tedy priamo do styku neprichádzal.
Všetko v republike sa postupne otriasalo. V novembri 1968 zasadalo plénum Ústredného výboru Komunistickej strany, ktoré malo rozhodnúť, akým smerom pôjde republika ďalej, zjednodušene, či pôjde cestou Dubčeka, alebo Biľaka. Študenti v celom Československu sa idealisticky pokúsili ovplyvniť vývoj, aby zostali zachované slobody a smerovanie k demokracii. Na vysokých školách vypukol okupačný štrajk. Každú fakultu obsadili študenti. Štrajky mali podobu happeningu. Vedenie škôl stálo na strane študentov. U nás na právnickej fakulte bol na chodbe klavír, väčšinu dňa na ňom niekto hral, diskutovali sme v posluchárňach a mali sme pocit, že sa dotýkame tepu dejín. Po školách chodili kultúrno-občianske úderky. Ako si spomínam, našu fakultu navštívila úderka, v ktorej bol Emil Zátopek (ešte v plukovníckej uniforme, až počas normalizácie ho za tieto aktivity vyhodili z armády), ďalej herec Luděk Munzar z Národného divadla, ktorý recitoval zo svojho repertoáru. Aj v noci sme boli na fakulte. Spali sme, ako sa dalo, na zemi, na stoličkách. Po dvoch dňoch prichádzala únava, čiastočne fyzická, čiastočne duševná, pretože sa nejavilo východisko. Zhromaždili sme sa vo Veľkej aule a diskutovali, čo ďalej. Otázka znela, či máme prerušiť štrajk, alebo v ňom pokračovať. Vtedy vystúpil Petr Pithart, vyzval nás, aby sme v štrajku pokračovali, pretože druhá možnosť štrajkovať už nebude. Svoj prejav zakončil vetou: „Spomeňte si na sovietsku vojnovú literatúru a jej heslo: ,Ustoupit není kam, za námi je Moskva.‘“ Kvitoval som, že ešte v januári 1969 Petr Pithart uverejnil v Listoch článok o hĺbkových zdrojoch pražského jara, pričom veľmi vyzdvihol podiel Slovenska.1
Po skončení štúdia som na rok nastúpil na vojenčinu a potom do advokácie v Bratislave. Petra Pitharta vyhodili najskôr z fakulty, potom z normálneho zamestnania. Mňa vyhodili z advokácie až v roku 1981, zamestnanie som stratil úplne v roku 1987. Naše kruhy sa od seba vzdialili. Po vyhodení z advokácie som sa viac zúčastňoval na disente2, nemal som už čo až tak veľmi stratiť. Dovtedy som obhajoval disidentov a aktivistov tajnej cirkvi. V druhej polovici 80. rokov Charta 77 asi dvakrát do roka organizovala koordinačnú schôdzu rôznych oponentných hnutí. Z Bratislavy obyčajne posielali na schôdzu mňa. Bolo treba utajene cestovať do Prahy, prísť na dohodnutú adresu a niekedy aj povedať heslo. Tam som sa znovu začal stretávať s Petrom. On bol niečo ako tajomník Václava Havla, ja som bol viditeľný prívrženec tajnej cirkvi na Slovensku – iba prívrženec, nie člen, preto som sa mohol vyjadrovať aj k politickým otázkam, do samizdatov, do západných médií, čo druhí nemohli.
Štátna bezpečnosť mala na Slovensku dva záujmy: aby nespolupracovala tajná cirkev s občianskou opozíciou a aby nespolupracovali opozičné hnutia na Slovensku a v Česku. V polovici 80. rokov sa obe tieto prekážky prekonali. Opozícia v každom nedemokratickom režime musí vychádzať z poznania svojich spoločenských podmienok, svojich historických tradícií a im prispôsobiť formy svojho zápasu. Preto sa na Slovensku vyvinula ako hlavná opozičná sila tajná (alebo podzemná, skrytá…) cirkev a v Česku občiansko-liberálno-kresťanská Charta 77. Dodržiavali sme ešte jeden princíp. Poučili sme sa zo skúseností roku 1968 a až do zvrhnutia komunizmu sme nenastoľovali otázku štátoprávneho usporiadania Slovákov a Čechov. Túto otázku sme chceli riešiť až v slobodných podmienkach, po zvrhnutí komunizmu. Na tomto princípe sme sa nedohodli s českou opozíciou, jednoducho tak sme to cítili a tak sme vystupovali. Tak zaznieval náš hlas aj do zahraničia.
Samostatné opozičné vystupovanie Slovákov aj Čechov a zároveň vzájomná spolupráca prinášali len výhody. Sviečková manifestácia v Bratislave 25. marca 1988 požadovala obsadenie biskupských stolcov na Slovensku na základe menovania pápežom, úplné náboženské práva a zároveň dodržiavanie občianskych práv. Taká kombinácia požiadaviek by bola v Česku pravdepodobne nemožná, ale na Slovensku viedla k najväčšej verejnej demonštrácii v normalizovanom Československu. Výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa Charta rozhodla pominúť, my sme v auguste 1989 cez zahraničné rádiá vyzvali občanov, aby položili kvety na miesta, kde vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili jednotlivých Bratislavčanov. Bol z toho proces s „bratislavskou päťkou“ (okrem mňa s predstaviteĺmi disentu, spisovatelkou Hanou Ponickou, Mirom Kusým, Antonom Seleckým, Vladimírom Maňákom).
Z väzenia ma vysvobodila až „nežná revolúcia“. V jej prvom pražskom štábe v Laterne magike som najskôr v diskusiách a rokovaniach zastupoval Slovensko sám. Pri diskutovanom obsadení funkcie prezidenta a federálneho premiéra sme zvažovali podiel Čechov a Slovákov a aj komunistov a nekomunistov. Česká strana mala záujem o post prezidenta pre Václava Havla – Petr Pithart píše v knihe Devětaosmdesátý3, ako bol Václav Havel ochotný osobne sa stretnúť a rokovať s Mariánom Čalfom, ktorý prisľúbil, že „zmanažuje“ ešte prevažne staré, čiže komunistické Federálne zhromaždenie, aby zvolili Václava Havla za prezidenta. To ale potom znamenalo, že federálny premiér by mal byť Slovák a komunista. V rámci diskusie o tejto veci som navrhol práve Mariána Čalfu, ktorého som poznal z pražskej právnickej fakulty. Diskusia pokračovala, až po hodine Petr Pithart povedal: „Pánové, zaznělo hodně kandidátů, ale návrh na Čalfu se mi zdá nejvhodnější.“ Na magnetofónovej nahrávke tejto diskusie je Petrova veta ako čierna na bielom. Tak sa prezidentom stal Václav Havel a predsedom federálnej vlády („vlády národného porozumenia“) Marián Čalfa.
Paradoxy vtedajších dejín Československa pokračovali ďalej. Najsilnejšou stranou na Slovensku sa postupne stávala Verejnosť proti násiliu (VPN), do ktorej prestúpil aj Marián Čalfa. Slovenské voľby 8.–9. júna 1990 vyhrala VPN, na druhom mieste bolo Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Vladimír Mečiar, najsilnejší muž VPN, už vo volebnej kampani vystupoval veľmi agresívne a nekonsenzuálne, najskôr proti slovenským nacionalistom (najmä Matici slovenskej), ale neskôr na všetky strany. Pražský hrad sa nevedel zorientovať, a stále podporoval VPN ako hlavnú „revolučnú“ silu. Kresťanskodemokratické hnutie proti tomu protestovalo, ale márne. Až po voľbách si Václav Havel uvedomil, že niekde urobil chybu. Zasadnutia federálnej vlády na zámku Koloděje sa zúčastnil aj prezident a po zasadnutí si ma Václav Havel a Petr Pithart pozvali bokom a radili sa so mnou, ako Mečiara pacifikovať. Vrátil som sa na Slovensko a stal som sa za KDH prvým podpredsedom slovenskej vlády. Predsedom bol podľa výsledku volieb Vladimír Mečiar4.
Za dobu od 27. 6. 1990 do 23. 4. 1991, keď bol Mečiar predsedom slovenskej vlády a ja prvým podpredsedom, došlo k dvom dramatickým stretnutiam s Pithartovou českou vládou. Najskôr v septembri–októbri 1990 Mečiar zvolal slovenskú vládu a povedal nám, že letíme do Prahy na rokovanie s českou vládou. O rokovaní nám nepovedal nič bližšie. Sadli sme do vládneho jaku a leteli do Prahy. Na Úrade českej vlády nás čakala česká vláda na čele s Petrom Pithartom. Mečiar vyšiel so svojimi požiadavkami a povedal, že ak ich česká strana nesplní, Slovenská národná rada má pripravené uznesenie o vyhlásení zvrchovanosti Slovenska. Vtedy také uznesenie znelo hrozivo. O ničom som nevedel, ba takmer som si bol istý, že nič také neexistuje, že Mečiar blufuje. Nepovažoval som však za vhodné pred českou vládou vystúpiť a nahlas povedať, že je to hlúposť. Petr Pithart neskôr o tom písal a práve to, že ja som bol ticho, ho viedlo k presvedčeniu, že Mečiar môže hovoriť pravdu. Na základe toho po našom odchode česká vláda a Česká národná rada prijali rýchle rozhodnutie o príprave samostatnej českej meny – zatiaľ do zásuvky. Chaotické rozhodnutia vedenia štátu vedú do nešťastia: vedel som o tom niečo z rozhovorov s otcom5, keď sme hovorili o vojnovom Slovenskom štáte.
Druhé také mimoriadne rokovanie v časoch Mečiarova predsedníctva sa týkalo rozdelenia právomocí medzi federálnou vládou a republikovými vládami. Predstavu, že republikové vlády majú dostať viac právomocí, malo vtedy aj KDH. Na rokovaní v Prahe sa zúčastnili – myslím – Marián Čalfa a Václav Klaus za federálnu vládu, predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško (KDH), Vladimír Mečiar a ja za slovenskú stranu, Petr Pithart a azda niekto ešte za českú vládu. Aktívna bola najmä slovenská delegácia, federálna a česká delegácia dbali najmä na racionalitu nového rozdelenia. Mečiar tam psychicky úplne odpadol, nezúčastňoval sa na rokovaní a starala sa o neho pani Nagyová6. Dohodli sme sa a vtedy František Mikloško verejne sľúbil, že keď Federálne zhromaždenie schváli dohodu, pohostíme ho bryndzovými haluškami. Oboje sa stalo…
Za Mečiarova predsedsedníctva vlády nastal dramatický rozkol vo Verejnosti proti násiliu. Mečiar sa pohádal predovšetkým so svojimi odporcami vo VPN (Fedorom Gálom a kol.) a bolo len otázkou času, kedy odíde z VPN aj z vlády. Vo vláde sa na zasadnutiach zdržal vždy len krátko, vládu som obyčajne viedol ja. Situácia bola neudržateľná. 23. apríla 1991 predsedníctvo Slovenskej národnej rady Mečiara z funkcie predsedu vlády odvolalo a za predsedu zvolilo mňa.
V lete 1991 som pozval záujemcov z českej vlády aj z maďarskej na výstup na Gerlach. Prišiel Petr Pithart, z federálnej vlády minister vnútra Jano Langoš (doteraz, aj po svojej tragickej smrti známy ako neskorší šéf slovenského Ústavu pamäti národa), z maďarskej vlády minister zahraničia Géza Jeszenszký (po dávnych predkoch pôvodom z Turčianskeho Jasena v Turci, okoliu Martina, bol vzdialeným príbuzným Jána Jessenia, rektora Univerzity Karlovej, po bitke na Bielej hore popraveného v roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe pomedzi 27 „českými pánmi“ – typická „stredoeurópska existencia“, komentoval to Petr Pithart zaĺúbene)… Na Gerlach sme vtedy vyšli hrdinsky a pripili sme si hore šampanským. „Češi, Maďaři a Slováci. Kus staré monarchie, základ Visegrádu,“ – napísal o tom Petr7.
Z titulních stránek Lidových novin lze v letech 1990-1992 číst příběh slovensko-českého vyrovnávání (nejprve s premiérem Vladimírem Mečiarem a předsedou SNR Františkem Mikloškem, od dubna 1991 do června 1992 v čele s premiéry J. Čarnogurským a P. Pithartem) jako seriál – z Jiránkových kreseb v záhlaví jako comics…
V priebehu letov 1991/1992 diskusie o štátoprávnom usporiadaní naberali na ostrosti. Mečiar, ktorý najskôr hovoril, že „dokope Čechov do federácie“, prešiel na stranu, že nechá na Slovensku hlasovať asi o piatich alternatívach štátoprávneho usporiadania, z nich jedno už bolo rozdelenie spoločnej republiky. Petr Pithart si uvedomoval labilitu republiky, a hľadal východisko. Jeden večer povedal v spoločnej televízii prejav, v ktorom vyzýval na hľadanie spoločného riešenia. Myslím, že v ňom zaznelo aj slovo „dvojdomek“. V Česku sa na Pitharta spustila vlna kritiky, posmech za slovo „dvojdomek“, ale žiadna chuť zabývať sa jeho návrhmi. O pár dní som Petrovi v televízii akože odpovedal. Žiaľ, ani ja som nepremyslel do hĺbky jeho prejav a odpovedal som tiež skôr kriticky. Dodnes toho ľutujem.
S koncom roku 1992 sa republika rozdelila a naše cesty sa od seba vzdialili. Až raz som zachytil v médiách, že Petr Pithart vstúpil do KDU-ČSL a bude kandidovať vo voľbách. Veľmi som sa potešil. KDU-ČSL je tradičnou značkou českej politiky, ešte z prvej republiky (a vlastne ešte z čias Rakúska-Uhorska), z politickej dielne Msgre Jana Šrámka (ktorý po roku 1918 zjednotil moravské a české kresťanské strany v Československej strane lidovej), a Petr Pithart je intelektuálnou hviezdou, akú konzervatívna česká politika potrebovala. Značka KDU (Kresťansko-demokratická únia) mala sa po roku 1989, po páde komunizmu v Československu, rekonštituovať spojením z predchádzajúcich let očistenej Československej strany lidovej, českej Kresťanskodemokratickej strany (KDS) Václava Bendu a slovenského KDH, Kresťanskodemokratického hnutia. Bohužiaĺ, spojenie s dvoma českými stranami do jednej volebnej strany mne KDH neodsúhlasilo, resp. odsúhlasilo len pre volebný obvod v Českej republike, a česká KDS pomerne skoro zanikla. Skratka KDU-ČSL, ktorú si ČSL ponechala, pripomína nádeje minulého storočia na konzervatívnu stredovú politiku a Petr Pithart sa v nej dobre vyníma.
Poznámky:
- Srv. PITHART, P.: 5. ledna 1968? Listy, roč. II, č. 1 (9. 1. 1969), s. 1, 5 (Pozn. ed.).
- Srv. www.pametnaroda.cz/sk/carnogursky-jan-1944 (Pozn. ed.).
- Srv. PITHART, P.: Devětaosmdesátý. Praha: Academia, 2009, s. 126–127 (Pozn. ed.).
- Vladimír Mečiar (1942), dvakrát premiér Slovenské republiky (27.6.1990-23.4.1991 / 24.6.1992-14.3.1994); 27.4.1991–26.4.2012 předseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS, L´S/HZDS) (Pozn. ed.).
- Pavol Čarnogurský (1908-1992), od r. 1938 za Hlinkovu slovenskou ĺudovou stranu poslancem Snemu Slovenskej krajiny (ještě v rámci Česko-Slovenska), se vznikem Slovenské republiky (14. 3. 1939) přetransformovaného na Slovenský snem, později Snem Slovenské republiky (Pozn. ed.).
- Anna Nagyová, ředitelka sekretariátu na úřadě vlády premiéra V. Mečiara (Pozn. ed.).
- Srv. PITHART, Petr: Po Devětaosmdesátém. Praha: Academia, 2015, s. 407 (Pozn. ed.).