Martin Bútora

Muž, ktorý vidí spodné prúdy


„Občanská společnost, spolky, kluby, neziskovky – to je dnes sůl země,“ hovorí Petr Pithart, intelektuál, ktorý sa stal politikom a pritom neprestal byť intelektuálom.

Bol signatárom Charty 77 a vzdoroval normalizačnému režimu v čase, keď väčšina mlčala. Keď po novembri 1989 bolo treba pustiť sa popri reflexii aj do peroutkovského budovania štátu, neváhal na seba prevziať zodpovednosť, či už ako predstaviteľ Občianskeho fóra, predseda českej vlády alebo hlava českého Senátu.

Brilantný analytik s výnimočnou schopnosťou vidieť veci v súvislostiach. Stúpenec kultivovanej politiky, slušnosti a úcty k dialógu. Priateľ demokratického Slovenska, ktoré pozná ako málokto v jeho vlasti. A prvý český politik, ktorý oznámil pokus o korupciu.

Svojimi názormi – obhajobou ľudských práv, kritickým pohľadom na nacionalizmus a provincializmus, na hodnotovo vyprázdnený pragmatizmus – sa neraz ocitol v menšine. V takej menšine, ktorá vo verejnom priestore strednej Európy zanecháva jedinečnú a výraznú stopu.

Charakteristika prednesená 1. januára 2018 pri udelení štátneho vyznamenania Radu Bieleho dvojkríža prezidentom Andrejom Kiskom počas osláv 25. výročia vzniku Slovenskej republiky nevdojak dopĺňa to, čo jeho nositeľ sám o sebe napísal pri inej príležitosti. Koncom roku 1992 East-West Studies Institute v Prahe pripravoval publikáciu autorských statí politikov „prvej generácie“ po roku 1989, pojednávajúcich o ich skúsenostiach z transformácie, dobrých i zlých. Inštitút ich požiadal, aby sa v úvode svojho príspevku čitateľom sami predstavili. „Jaký jsem?“ pýtal sa Petr Pithart v závere svojho informatívneho textu o pôsobení vo verejnom živote. „Zvědavý, zvídavý, rád poslouchám druhé, umím se ptát. (…) Mám potřebu dávat lidi dohromady, konflikty nemám rád. Čas od času neodolám pokušení nějaké intelektuální provokace: přeháním, když mám pocit, že nějaký podceňovaný problém zasluhuje pozornosti. Mám sklon k moralizování, který musím krotit, sklon k patosu, který musím doslova zabíjet. (…) V posledních letech jsem těžce trpěl nedostatkem styku s přírodou. Mám rád fyzickou práci. (…) Mám strašně rád samotu, dlouhou samotu, ale i lidi, se kterými se mi dobře povídá. Dobrý rozhovor – dialog – je pro mne největší kulturní vymožeností.“

Řád Bílého dvojkříže, udělený prezidentem Andrejem Kiskou Petru Pithartovi při 25. výročí vzniku Slovenské republiky, je nejvyšším slovenským státním vyznamenáním udělovaný cizím státním příslušníkům, kteří se mimořádným způsobem zasloužili o všestranný rozvoj vztahů mezi zemí, které jsou občany, a Slovenskem.

Obě fota zdroj: Tlačová agentura Slovenskej republiky

Na rozdiel od roku 2016, keď Petr Pithart nomináciu na české štátne vyznamenanie udeľované prezidentom Milošom Zemanom odmietol, v prípade slovenského Radu Bieleho dvojkríža ho prijal. A to ešte nevedel, že sa v ocitne v spoločenstve ľudí aspoň sčasti spriaznených spoločným osudom.1 Pravdaže, pár viet, ktoré som vtedy ako prezidentov poradca pripravil pre slávnostný obrad v monumetálnej budove bratislavskej Reduty pripomínajúcej nevdojak pražské Rudolfinum (nielen tým, že v nich sídlia a hrajú obe filharmónie, slovenská, resp. česká, ale aj pestrou paletou politikov rôznych režimov, ktorí sa tam prezentovali), a takisto ani pár slov, akými sa autor štúdie predstavil budúcim čitateľom, nemôžu vyčerpať bohatosť života a diela takej jedinečnej osobnosti. Aj teraz sa zmôžem iba na niekoľko momentiek.


Horúce augustové leto

Prvý raz som Petra Pitharta stretol v lete 1968, sotva si na to bude pamätať. Bolo to v pražskej redakcii Literárnych listov, kam práve priniesol svoj článok. Prišiel v krátkych nohaviciach, celkom mi to nesedelo k solídnemu tónu jeho textov. Možno to bol jeho príspevok nazvaný „Chyba není v telefonech“, ktorý uvažoval o tom, že vedenie strany a štátu by tvárou v tvár napätiu a tlaku „bratských strán“ mohlo „viditeľnejšie vyložiť karty na stôl“, väčšmi, „intímnejšie“ sa otvoriť verejnosti, osvetliť najmä novinárom situáciu a presvedčiť ich zrejme o určitej zdržanlivosti, aby sme sa namiesto zákazov „korigovali sami“. Ale nepredbiehajme…

V tom čase som pracoval v týždenníku Kultúrny život, časopise, ktorý mal na Slovensku podobné postavenie a vplyv ako Literární noviny či neskôr Literární listy a po nich, až do apríla 1969, Listy. Písal som aj pre študentské Echo (obdoba českého Studenta). S priateľom Michalom Horským, s ktorým sme Echo zakladali, sme sa vtedy vybrali na Moravu a do Čiech, aby sme získali pohľady tamojších intelektuálov a žurnalistov na jednu z tém onoho horúceho leta: česko-slovenské vzťahy. Nebola to jediná látka, ktorej sa tieto i ďalšie časopisy venovali, v popredí stálo celé vtedajšie búrlivé politické dianie. Z oboch ciest vyšli v Kultúrnom živote dva rozsiahlejšie články.

Národné tóny, písali sme v článku „Ako chutí Morava“, vtedy zaznievali nie iba zo Slovenska, prebudili sa tiež rôzne podoby politicky, kultúrne i ekonomicky podloženého „moravanstva“, vyplývajúce aj z obmedzení rozvoja Moravskosliezska v uplynulom dvadsaťročí. Vznikla Spoločnosť pre Moravu a Sliezsko, objavili sa hlasy o „nevyhnutnosti polycentrizmu“, pripomínala sa „historická oprávnenosť moravských žiadostí“, kritika smerovala voči centralistickej „socialistickej ústave“ z roku 1960, poukazovalo sa na obavy z dvoch budúcich možných centralizmov, pražského a bratislavského. Na tomto území, vyčíslili ekonómovia, sa viac vyrobilo, než sa doňho vložilo; ukazovatele v zdravotníctve, doprave či vodnom hospodárstve dokladali nižšiu úroveň týchto oblastí; zlikvidovali sa vysoké školy; ubudli vydavateľstvá; Brno územnoprávne posunuté kamsi na úroveň Liberca či Pardubíc dostalo namiesto nehateného rozvoja nahrážku v podobe štatútu „veľtržného mesta“. Z našich stretnutí sme uverejnili názory dvoch ikonických tvorcov časopisu Host do domu, spisovateľa Jana Trefulku a šéfredaktora, básnika Jana Skácela. „Nebolo rozumné v minulých rokoch, že sa o Morave vravelo len v poveternostných správach. Pieseň, zvyšky folklóru, i povaha ľudí na Morave má svoje špecifiká. Čeština znie na Morave plnšie, zemitejšie než v Prahe,“ povedal nám Skácel, ktorý však zároveň dodal: „Veľmi by som sa hanbil, keby vznikol nejaký ‘moravský nacionalizmus’. Bol by smiešny, nedôstojný a úzky.“ Jeho kolega Trefulka bol otvorenejší voči zmenám a moravskú otázku videl ako otázku českú: „Je to otázka koncepcie českého národného života. Budeme aj naďalej podporovať koncepciu jediného centra, ktoré si robí nárok na detailné riadenie rozličných oblastí – alebo budeme pamätať na to, že i mimo Prahy žijú ľudia , ktorí sú schopní samostatne myslieť a tvoriť a ktorí majú právo rozhodovať o využití prostriedkov, čo sami vytvorili?“ V dôsledku centralistickej koncepcie mnohé české i moravské mestá poklesli na úroveň satelitnej kultúry, ktorá „podporuje tiahnutie k vulgárnemu, konzumnému chápaniu života, k duševnej lenivosti a zaostalosti. „Moravský program sme nerobili a v dohľadnej dobe nehodláme robiť“, konštatoval, ale fakt je, že „staré tradície boli prerušené, nič nové ich nenahradilo“. Pritom na Morave bolo centier niekoľko: „Brno síce bolo hlavné mesto, ale arcibiskupstvo bolo v Olomouci a moderným tempom výstavby i výroby bol samozrejme unikátny Baťov Zlín.“

Správa z cesty po Morave vyšla 19. júla 1968, príspevok o reakciách z Čiech zastúpených redaktormi mienkotvorných Literárnych listov nazvaný „Idyla sa nekoná“ uverejnili v Kultúrnom živote neskôr, až v čísle 33, datovanom 16. augusta 1968. „Nejasnosti okolo nového štátoprávneho usporiadania republiky pretrvávajú,“ písali sme v úvode, aj preto sme poprosili šéfredaktora Milana Jungmanna a redaktorov Ludvíka Veselého, Sergeja Machonina a Petra Pitharta o ich vyjadrenie k existujúcim názorovým stereotypom a postojom: „Mnohí na Slovensku sú presvedčení o tom,“ pýtali sme sa, „že v nie bezvýznamnej časti českej verejnosti (vrátane inteligencie) badať nepochopenie či nezáujem o slovenské záležitosti, neochotu pripustiť si otázku Slovenska ako otázku československú. V tejto polohe, konštatuje sa s ľútosťou, sa niekedy ocitajú aj Literární listy…“

Nebola to, pravdaže, jediná téma posledného predokupačného vydania Kultúrneho života, Hoci v ňom boli aj ďalšie články o federácii i o obnovenej Matici slovenskej, zároveň, podobne ako v Literárnych listoch, viaceré texty sa venovali pálčivým aktuálnym témam. Úvodníky v oboch časopisoch písali o nadšení, akým v Prahe verejnosť privítala prezidenta Juhoslávie Tita, slúžiaceho ako symbol vlastnej suverenity.2 Ladislav Mňačko upozorňoval, že sme sa vlastne nedozvedeli nič obšírnejšie o rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave okrem ubezpečenia, že naša delegácia obhájila svoje stanoviská a vynútila si „uznanie pre našu vlastnú československú cestu.“ 3

Všetci štyria, ktorých sme v Literárnych listov oslovili, reagovali s porozumením. Sergej Machonin konštatoval, že to je podľa neho ešte horšie, v lepšom prípade ide o ľahostajnosť, v horšom o „mierne antislovensky alergický“ postoj, o hlboko zakorenený pocit nadradenosti, pričom „zdrvujúca väčšina Čechov si dosiaľ vôbec neuvedomila, že slovenská otázka sa týka priamo ich, ich života a ich budúcnosti v tejto republike“. Ludvík Veselý podčiarkol, že preňho osobne je „otázka Slovenska jednoznačne otázkou československou“, aj keď v českých krajoch „je dosť ľudí, ktorí si túto nevyhnutnosť neuvedomujú, ba ktorí sa jej i bránia“. Milan Jungmann súhlasil s tým, že „česká verejnosť nemá dosť pochopenia a záujmu o slovenské záležitosti“, keďže „Česi päťdesiat rokov stotožňovali svoju štátnosť s československou štátnosťou.“ Pripomenul „krutú pravdu“, podľa ktorej „Slováci nás nútia preciťovať čosi, pre čo akosi nemáme vnútorné orgány, odumreli nám alebo aspoň dôkladne zakrpateli. Ako si môžu Česi pripustiť slovenskú otázku ako otázku československú, keď nie sú schopní (pretože nepotrebujú, aspoň v danej chvíli!) pripustiť si českú otázku ako otázku československú?“. Uviedol – a to bezpochyby pravdivo – že Literární listy v tomto ohľade „boli a sú o celú dĺžku pred vedomím českej verejnosti“ a dodal, že LL boli zároveň zaneprázdené toľkými naliehavými problémami demokratizácie života, že „už nestačili dostatočne registrovať, nie to ešte riešiť štátoprávny problém.“

Ďalší rozmer vniesol do debaty práve Petr Pithart. „Česi sú dnes málo citliví a vnímaví pre slovenské nálady a požiadavky predovšetkým preto,“ napísal, „že i sami museli vlastne rezignovať na svoju národnú svojbytnosť. Odvykli si od zdravého národného cítenia a so situáciou sa vyrovnávali spôsobom pre Slovákov asi málo pochopiteľným: priam masochisticky sa vysmievali nevyhnutne ochabnutým symbolom češstva. S neľútostným cynizmom skúmali podstatu českého národného charakteru, obracali naruby vlastnú históriu. Bol to nepochybne jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnať so situáciou, keď sa nevládlo ani v Prahe.“ Petr Pithart vyslovil tiež presvedčenie, že „cesta k pravde nie je zvyčajne cestou priamou; vedie okľukou. Vziať to cez pole, neprídeme, priatelia na Slovensku, nikam.“ Českú otázku, pokračoval, formuluje dnes hŕstka intelektuálov; možno sa čudovať, že niet dosť pochopenia pre otázku slovenskú? „Naše národy sa navzájom pochopia, až každý z nich pochopí sám seba.“ A svoju odpoveď zakončil slovami, ktoré nevdojak znamenali negatívne proroctvo: „A to chce čas. Čas, keď otázky budeme formulovať bez cudzej asistencie a aj odpovedať si na ne budeme sami. V Prahe, v Bratislave, v Československu.“

O päť dní po uverejnení článku sa takýto čas – riešenie bez cudzej prítomnosti – opäť raz zastavil. Zosypalo sa to na nás všetkých, Čechov, Moravanov, Slezanov, Slovákov, Maďarov, Rómov, Rusínov, Ukrajincov, Nemcov, Poliakov a ostatných: dejiny takpovediac zahrmeli, horúce leto zaliala mrazivá noc a v tieni tankov, obrnených transportérov a guľometov sme odrazu boli jeden národ.


Zrkadlá pri hľadaní pravdy

Petr Pithart sa v krátkej, no hutnej odpovedi vlastne dotkol štyroch tém, ku ktorým sa opakovane vracal aj neskôr. Tou prvou bolo kritické zrkadlo, ktoré nastavil českej spoločnosti. Túto schopnosť tvorcu „zrkadiel“ umožňujúcich vidieť veci v súvislostiach osvedčil aj počas ďalších vyše päťdesiatich rokov svojej dráhy kritického intelektuála. V esejistickom diele, ktoré spísal spolu s Petrom Příhodom a Milanom Otáhalom, sa to dokonca ocitlo aj v názve – Češi v dějinách nové doby. Pokus o zrcadlo.4 K vlastenectvu preňho celkom prirodzene patrí „i náročnost, kritičnost k vlastní zemi, k vlastnímu národu“.

Druhou témou bolo hľadanie pravdy a s tým súvisiaci spôsob robenia politiky. V jeho očiach „cesta k pravde nie je zvyčajne cestou priamou; vedie okľukou; vziať to cez pole, neprídeme, priatelia na Slovensku, nikam“. A nielen to: „naše národy“, písal, „sa navzájom pochopia, až každý z nich pochopí sám seba.“ Mne táto replika naznačila Pithartovo chápanie politiky ako úsilia o dohodu, o „smiřování konfliktních zájmů“, o „zachování společného hřiště“, o politike ako „hre s nenulovým součtem“, o potvrdenie „vlastního smyslu politiky – udržovat neustále porušovanou rovnováhu usmiřováním rozdílných, třeba i protikladných zájmů“ – ako o tom často hovoril, prvýkrat vo svojej knižnej samizdatovej prvotine Obrana politiky. Ba dokonca akoby takéto uvažovanie predznamenalo jeho známu metaforu „dvojdomku“ ako možného modelu: „Chci zdůraznit, že je docela dobře možné začít se věcně a klidně dohadovat na typu nějakého volnějšího soužití, než je dnešní stát, na typu, kterému říkám pracovně dvojdomek.“5

Treťou témou bol čas, presnejšie nedostatok času potrebného na nájdenie vzájomne prijateľného modelu. A štvrtou bola oná neblahá prítomnosť „cudzej asistencie”, nech už sa pod ňou rozumie priamy či nepriamy zásah veľmocí a ich vodcov (najprv Hitlera, potom Stalina) alebo dobové geopolitické rozloženie síl, spojencov i protivníkov.

Skutočne, prvá ČSR trvala prikrátko na to, aby dokázala ustanoviť také partnerstvo, ktoré by Slováci považovali za rovnoprávnejšie a Česi za prijateľné – a to napriek tomu, že pre Slovensko znamenala celkový civilizačný vzostup. Udržateľné politické riešenie blokovala aj etnická skladba republiky: akákoľvek zmena v česko-slovenskom vzťahu by vyvolala úsilie o zmenu postavenia nemeckej menšiny, početnejšej ako Slováci. Navyše všetko skomplikoval nástup Hitlera a čoraz agresívnejšie požiadavky rozmáhajúceho sa nacistického Nemecka, čo povzbudilo nacionalistické prúdy v oblastiach obývaných Nemcami. Podobne sa voči Maďarom, ktorí sa po stáročiach existencie v Uhorsku ocitli na území odrazu zmenenom na iný štát (ktorý väčšina z nich ani ich predstavitelia napriek jeho demokratickému charakteru neprijali za svoj), správalo svojou revizionistickou politikou Horthyho Maďarsko.6

Inak povedané, spoločný štát sa za takú krátku dobu nepremenil na účinný „taviaci kotol“, kde by sa existujúce národy a národnosti spojili do jedného spoločného „politického národa“, v ktorom by sa cítili bezpečne ukotvené oba národy i národnostné menšiny. Buď na politickú dohodu nebol Pithartom spomenutý dostatok času, alebo jej riešeniu bránilo ovplyvňovanie zo zahraničia, prípadne oboje. Hoci jedným z cieľov Slovenského národného povstania v roku 1944 bolo obnoviť republiku na princípe rovnoprávneho partnerstva, túto predstavu v obnovenom centralizovanom štáte blokoval nielen prezident Beneš, ale aj komunisti, ktorí po svojom víťazstve vo voľbách v roku 1946 v Čechách a súčasne porážke na Slovensku (Demokratická strana tam získala 62 percent hlasov oproti 31 percentom pre KSS, pričom zvíťazila v 76 z 80 volebných okrskov) uprednostnili mocenskú otázku pred národnou. Povolebná „Tretia pražská dohoda“ oklieštila právomoci slovenských národných orgánov, slovenskí komunisti obviňovali DS z napojenia na ľudácke a separatistické kruhy a na jeseň 1947 vykonštruovali „proľudácke sprisahanie.“ Z protištátnych aktivít obvinili aj niektorých čelných politikov DS, čo viedlo k zmenám v Zbore povereníkov. Po februári 1948 sa spustili stalinské čistky, ktoré viedli aj k procesu s „buržoáznymi nacionalistami“ v radoch vedenia KSS. Nasledovalo desaťročie, ktoré úplne pritlmilo akékoľvek diskusie o česko-slovenských vzťahoch.

Približne od polovice 60-tych rokov sa na Slovensku o týchto témach začalo znovu hovoriť a keď sa naplno otvorili v roku 1968, slovenská politická a intelektuálna elita sa rozdelila do dvoch hlavných prúdov: na tých, ktorí zdôrazňovali nutnosť demokratizácie, pričom federalizáciu spoločného štátu pokladali za jej súčasť, a na tých, ktorí videli v riešení slovenskej otázky nevyhnutný predpoklad demokratizácie.

Po okupácii sa síce ustanovila federácia, bolo to však už v inej ére. Národné zhromaždenie ju schválilo iba týždeň potom, ako takmer jednohlasne schválilo zmluvu o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území Československa. Navyše, zakrátko sa znovu upevnila centralistická moc, ktorá v roku 1970 právomoci pridelené obom častiam štátu s honosnými názvami, Slovenskej socialistickej republike a Českej socialistickej republike, prakticky odobrala. Necenzurované skúmanie česko-slovenských relácií z verejnej diskusie vymizlo, balík problémov bol opäť odložený do „chladničky“.

Nielen to, českej verejnosti – ako to v roku 2014 v jednej zo svojich početných úvah na túto tému výstižne napísal Pithart, na jednej strane „zajisté vadilo, že normalizaci prosazovali a střežili Husák s Biľakem”, zároveň však „návrat zpátky k politickému centralismu zůstal bez povšimnutí.“ Inými slovami, postupne sa vo vedomí usadil stereotyp, že Slováci nielen z roku 1968 vyťažili federáciu, ale sa aj výrazne podieľali na „normalizácii“, na utužení pookupačného režimu. „Do roku 1989 jsme tedy vstupovali s již vyprázdněnou federací,“ uzatvára Pithart túto časť svojho textu. „Se slovenským vědomím tohoto manka, ale zároveň s českou blaženou nevědomostí o tom, že by měla federace vůbec nějak fungovat.“7

Až do pádu režimu v roku 1989 tieto dve témy úzko súviseli. V rokoch 1990-1992 sme sa síce už rozhodovali bez tlaku zvonka – no po vyše dvoch desaťročiach sa to zopakovalo v inej podobe. Hoci volebný program hnutia Verejnosť proti násiliu z mája 1990 pod titulom Šanca pre Slovensko (vyšiel ako samostatná publikácia v máji 1990, bol som jeho spoluautorom a redaktorom) vyjadroval postoje profederálne orientovaných slovenských liberálov a opieral sa o presvedčenie, že alternatívou rozchodu je lepšie spolužitie, jeden z mojich blízkych spolupracovníkov v kancelárii prezidenta ČSFR Václava Havla, kde sme až do júna 1992 obaja pôsobili, to v októbri 1992 videl inak. Ak si spomenieme na manifest VPN Šanca pre Slovensko, tvrdil Saša Vondra, „vidíme, že už vtedy OF a VPN reprezentovali dve odlišné ideológie a hnutia, ktoré spolupracovali z nutnosti“. A pritom nie náhodou sme sa v tomto dokumente odvolali aj na slová Jana Patočku z roku 1968: „Že národ je programové společenství, opřené o historii, tj. o pokračování společné vůle k jednotě, že tato společná vůle je podstatně formována státním životem a že Čechové a Slováci, po staletí žijící v různých státech, vytvořili dvojí různou vůli k společenství, připadá českému člověku stále ještě nějak nepochopitelné, ´nepřirozené´.“8

Petr Pithart ťažko niesol skutočnosť, že po Novembri 1989 sa fenomén časovej tiesne zopakoval. „Tuto tíseň jsme měli v patách“, písal v roku 2014, „zneklidňovala, znervózňovala nás od samého počátku. Od první chvíle jsme věděli, že všechno musí být hotovo do voleb v červnu 92. Kdybychom byli jasnozřivější, muselo nám být hned v prvních měsících roku 1990 jasné, že když to nestihneme, stát se může rozpadnout. A nestihli jsme to. Šibeniční termín jsme si však zkrácením volebního cyklu dali sami. Osudově jsme tím ztížili podmínky pro nalézání dohody mezi reprezentacemi obou národů.“9


„Potřebujeme Slováky jako partnera…“

Petr Pithart do povedomia slovenskej verejnosti výraznejšie vstúpil najmä po Novembri 1989. Patril vtedy k veľmi malému počtu významných politikov na českej scéne, ktorý slovenskú situáciu poznal tak z historického, ako aj z dobového politického hľadiska a navyše o nej písal, už v knihe Osmašedesátý, ktorá vyšla ešte v samizdate a v zahraničí. V Bratislave si za svoje pôsobenie vyslúžil uznanie, v Prahe však bol jeho kabinet bol obviňovaný zo slabosti a ústupčivosti voči slovenským požiadavkám.

Keď sa začiatkom februára 1990 stal predsedom českej vlády, vo vedení Verejnosti proti násiliu to spôsobilo rozruch. Pôvodne sme totiž rátali s tým, že VPN do obdobnej zrekonštruovanej slovenskej vlády nepôjde a až do prvých slobodných volieb bude vystupovať skôr ako „strážca demokratického procesu“. Keď však nastúpil ako premiér Pithart, bolo jasné, že Občianske fórum nás v politických zmenách predbehlo a Slovensko na čele s premiérom Milanom Čičom začalo zaostávať.

Sám Pithart mal zo svojej komunikácie so slovenským partnerom dobrý pocit: v duchu potreby federáciu oživiť a dobudovať ju zdola začal so svojím slovenským proťajškom komunikovať horizontálne, a nie vertikálne, mimo federálnej vlády. „Věděl jsem, že potřebujeme Slováky jako partnera v dialogu o nejdůležitějších agendách střední Evropy, jako jinak zaoblené zrkadlo než je to naše, jako ozvučnici, jako naše alter ego. Bez nich neumíme českou otázku ani smysluplně zformulovat, natož se pokoušet na ni odpovídat,“ spomínal na to v roku 201410, v rezonancii s Patočkovou pádnou vetou: „Potřebujeme Slováky k tomu, abychom o sobě věděli pravdu.“11 Cesta českého premiéra na Slovensko nebola vôbec samozrejmá: „A nebylo to z mé strany jen zdvořilostní gesto. Bylo to první a v tomto smyslu převratné zdůraznění zcela nového, horizontálního rozměru budoucí komunikace. Obrat v dosavadní praxi.“12 Čoskoro sa však za svoje konanie stretol s kritikou: „Brzy jsem měl pochopit, že pro orgány federace či spíše pro federální politiky jsou takové výlety, jako byl ten můj do Bratislavy, nejen nezvyklé, ale zneklidňující. Ukázalo se k mému překvapení, že jsme se neměli co stýkat, dohadovat ani v nových poměrech. Nikdy v dějinách se česká a slovenská politická reprezentace nesešla, už proto ne, že žádná česká neexistovala. Václav Klaus se rozhořčoval nad tím, že k setkání došlo bez vědomí federální vlády. Označil to za nehorázné zaskočení. Bylo to skoro jako vypovězení války.“13

V zásade to bolo v poriadku i v súlade s ambíciou VPN dosiahnuť vyvážené, vyrovnané partnerstvo oboch republík. Malo to však zároveň háčik. V 350-stranovej knihe Verejnosť proti násiliu 1989-1991. Svedectvá a dokumenty vydanej Nadáciou Milana Šimečku v roku 1997 bývalí politici VPN uvádzali početné nezamýšľané dôsledky, ktoré tento krok vyvolal. Premiéra Čiča vnímali ako „starú štruktúru“, politika predchádzajúcej epochy (v Slovenskej socialistickej republike bol ministrom spravodlivosti), ktorý postupoval opatrne, liknavo, a keď išlo o pálčivé témy (napríklad vzbura väzňov v Leopoldove), tak sa stiahol a nekonal. VPN preto dospela k k presvedčeniu, že ho treba vymeniť. Pravda, to bolo možné uskutočniť iba cez parlament, Slovenskú národnú radu, kde VPN chcela ďalšieho predrevolučného politika Rudolfa Schustera vo funkci predsedu nahradiť Jánom Budajom. Ten potom mal pomôcť zvoliť nového premiéra, dynamickejšiu osobnosť novej éry, aby politické zmeny na Slovensku mohli prebiehať rýchlejšie. Tento krok sa však nevydaril, VPN pre to nezískala v parlamente väčšinu a na svoj neúspech doplácala stratou popularity.

Za to však Pithart pravdaže nemohol a svojim demokratickým partnerom a priateľom na Slovensku sa snažil pomáhať aj potom, keď sa štát rozdelil a vesla sa ujal jeho niekdajší ďalší partner v medzivládnej komunikácii Vladimír Mečiar. A to jednak kritickou spätnou väzbou – „Mečiara volili především ti“, písal začiatkom roku 1993 v časopise Slovenské listy, „kterým svým vystupováním kompenzovali nedostatek sebevědomí, což je bohužel základní slovenský problém.“14 Zároveň však tým, že pomery na Slovensku sledoval a súčasne povzbudzoval postupne sa rodiaci a silnejúci expertno-intelektuálny odboj proti čoraz autoritárskejšiemu štýlu Mečiarovho vládnutia. Jednu z veľkých kolektívnych publikácií štyridsiatich autorov a autoriek o celkovej situácii na Slovensku v rôznych oblastiach, Súhrnnú správu za rok 1997, vtedajší predseda českého Senátu vyprevadil k čitateľom svojím odporúčaním na obálke: „Sebareflexia spoločnosti, navyše vychádzajúca z exaktných dát, je tou najúčinnejšou obranou proti demagógom a populistom všetkého druhu. Doterajšia produkcia autorov tejto knihy je zárukou, že dokážu sklbiť vecnosť so sociologickou imagináciou. Spoločnosť, ktorá má možnosť pozrieť sa do presne ukazujúceho zrkadla, nemusí strácať nádej ani vtedy, keď ľudia moci usilovne zahmlievajú.”15

Za zmienku stojí aj Pithartova ochota pomôcť pri skvalitňovaní formujúcej sa politologickej disciplíny na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity, kde jeden semester prednášal. Politický súboj s odporcami tejto „opozičnej“ univerzity v Mečiarovej vláde prerástol do známej aféry spojenej s pokusom o vylamovanie zámkov a pre zakladateľov univerzity a jej vedenie i pre mňa ako učiteľa a akademického garanta (s prestávkami od konca roku 1992 do roku 1997) bolo dôležité získať prednášateľov, ktorí by novozaloženej škole dodali kredit. V prípade študijného odboru politológia išlo tiež o to, aby popri svojej odbornosti vedeli osloviť študentov aj svojimi osobnými skúsenosťami z peroutkovského „budovania štátu“ na demokratických základoch, takže náš hosťujúci docent sa mohol popri teórii venovať aj praxi.16 Nečudo, že to medzi študentmi malo ohlas.


Od „bourání bohů“ rovnou po hlavě do politiky

Vo verejnom živote sa Pithart pohybuje desaťročia. V našich končinách je iba zopár vrcholových lídrov, ktorí dokázali striedať roly exekutívne i legislatívne, a súčasne neopustiť rolu kritického intelektuála „bourajícího bohy“. „Od čtrnáctiletého sepisování Podivena jsem pak rovnou po hlavě skočil do politiky“, spomínal vo februári 2011 v Kresťanské revui. „Pustil jsem se do spoluvytváření předpokladů sebevědomého občanství Čechů, Moravanů a Slezanů. Připouštím, že ‘bourání bohů‘ bylo zajímavější a přinášelo více vzrušení a vnitřního uspokojení než technologie politického stranictví. Ale podílet se na budování národa sebevědomých občanů bylo a je zřejmě o cosi naléhavější potřebou.“17

Do vlády sa usiloval „vnést určitý týmový duch tolerance a vzájemného respektu. Hlasovalo se jen zcela výjimečně. Tak dlouho jsme o problému jednali, až vznikl jasný většinový názor. Pak ale také ve vládě nevznikaly kliky, ministři si vzájemně neopláceli.“18 Najlepšie sa však cítil v Senáte, kde pôsobil od roku 1996 do roku 2012, pričom bol opakovane jeho predsedom i podpredsedom. „Já se cítím užitečný jako kritik, skeptik, člověk, který vidí rub věcí“, povedal vo februári 2012 v rozhovore s Markom Švehlom pre Respekt. „Není to žádný negativismus, jinak bych musel z politiky dávno zmizet, ale taková ta tradiční role intelektuála, který spíše varuje, než stojí v čele šiků a povzbuzuje.“19

Nesedí to úplne stopercentne, občas tieto pozície striedal. Jeho „rudolfínsky prejav“ v októbri 2016 nadväzujúci na kritické expozé Václava Havla spred takmer dvadsiatich rokov vzbudil taký ohlas vo verejnosti, že sa ho médiá začali pýtať, či opäť neuvažuje, tak ako v roku 2003, o kandidatúre na prezidenta. „Zvážím, mám-li ji zvažovat,“ odpovedal vtedy s odstupom. Celkom nedávno, v januári 2020, prišiel na zjazd svojej domovskej strany KDU-ČSL, kde zožal dlhšietrvajúci potlesk aj za svoj prejav vyzývajúci k spolupráci s ďalšími stranami i k zmene volebného zákona, ktorý diskvalifikuje malé strany. Aby sa to dalo dosiahnuť, vyhlásil, treba „porazit ve volbách politickou divizi firmy trestně stíhaného podnikatele v těžkém konfliktu zájmů“: na to je potrebné už pred voľbami spojiť sily, tak ako sa to stalo na Slovensku v roku 1998: „Apeluji na odvahu k oběti, na odvahu riskovat. Taková odvaha ve prospěch obecného dobra je totiž přesvědčivější než sebelepší program a nejchytřejší marketing.“20

Petr Pithart má však za sebou pestrejší život než je dráha salónneho či „kaviarenského“ intelektuála. Keď sa ocitol v politickej nemilosti, pracoval ako čerpač v maringotke, skladový referent, nočný strážca či záhradný robotník a zároveň bol nielen súčasťou „disentu reflexie“, keď publikoval v samizdate i v zahraničí, ale sa zapojil aj do „akčného disentu“ ako signatár Charty 77, kolportér zahraničnej a exilovej literatúry i organizátor bytových seminárov.

V každom jeho pôsobení vo verejnom priestore, na každom poste, ktorý zastával, preňho platilo jeho vyznanie z roku 2005: „Neumím rozumět současnosti a budoucnosti jinak než z minulosti. Starost o porozumění minulosti, to je opravdu moje posedlost. Nejsem vůbec profesionální historik, ale chci se poučit z toho, co bylo.”21 Ak platí, že české dejiny sú svojou povahou diskontinuitné, svojimi textami sa podľa jeho vlastných slov z roku 2018 pokúša „vždy v žánru eseje, nikoli odbornického pojednání či politického traktátu, rozpoznávat přece jen jisté skryté souvislosti a spodní, tj. i utajované proudy“.22

Mimochodom, aj preto nie je ľahké o Petrovi Pithartovi písať. Nielen pre značne široký záber jeho neskutočne rozsiahlej spisby, ako aj stoviek rozhlasových, televíznych či diskusných vystúpení, ale aj pre jeho sebakritický, miestami až neľútostný tón rozpitvávajúci najrozmanitejšie, ako sám hovorí v roku 2019, „kiksy, omyly a chyby“. Za celé tie roky, vlastne desaťročia, o sebe takmer nič nezatajil – aj preto pri pátraní po oných spodných prúdoch „moreplavec“ príde na to, že „tieto kontinenty, ostrovy a vody“ už pred ním niekto prebádal. Totiž Petr Pithart sám.

Pre jedných je „výborný vypravěč, umí formulovat své myšlenky“, aj keď máva „poněkud neortodoxní názory“. Iným pripadá ako „nerozhodný filozof“, „věčný váhavec“. „Umí jednat s lidmi“, je „mistr pomalého konsenzu, zatímco společnost si přála rychlý krok vpřed“, dodávajú ďalší. Zatiaľ čo konzervatívne založený komentátor Alexander Tomský v ňom nevidel politický talent a nepáčilo sa mu jeho moralizovanie23, podľa iného rešpektovaného autora Jindřicha Šídla išlo o jedného „z nejúspěšnějších politiků posledního čtvrtstoletí“.24 „Je užitečno čísti Pitharta,“ napísal o ňom pri príležitosti udelenia medzinárodnej Ceny svätého Vojtecha za mier, slobodu a spoluprácu v Európe v roku 2013 renomovaný český literát Martin C. Putna. „Jak pro jeho kritické reflexe cest, po nichž jsme jako národ kráčeli – tak pro připomenutí, že vrcholný politik může zůstat člověkem myslícím a navíc vnitřně slušným a skromným; a že jsme takové politiky měli.“25


Úcta k inštitúciám a pravidlám

Témy zrkadiel, porozumenia minulosti, zmyslu politiky, hľadania kompromisného, konsenzuálneho riešenia konfliktu záujmov nie sú pravdaže jediným predmetom jeho analýz. Venoval sa zoširoka českým dejinám, vložil sa do sporov o „českom údele“, písal o pamäti, o zodpovednosti, o hľadaní pravidiel a tvorbe inštitúcií. V porevolučných rokoch, konštatoval v roku 2012 i neskôr, sa nám nepodarilo dostatočne budovať stabilnejšie, zrozumiteľné, úctyhodné inštitucie: „Institucemi se u nás nešťastně rozumí úřady. A my úřady přece notoricky nemáme rádi. Proti tomu brojil už Masaryk, chtěl nás zbavit negativistického vztahu ke státu – tedy přístupu, že jen požadujeme a bereme. Demokratické instituce ve skutečnosti nejsou jen úřady, ale především pravidla, omezení, stojí na neosobních pravidlech.“26

A samozrejme sa zaoberal aj občianskou spoločnosťou, pričom už na začiatku tvorby nového režimu ju dokázal prepojiť s témou utvárania demokratického štátu. V úplne prvom čísle mesačníka Přítomnost z júna 1990, voľne :nadväzujúcom na týždenník Ferdinanda Peroutku z čias prvej republiky, uverejnil Petr Pithart dlhší titulný článok pod príznačným názvom „Budování státu“ zasvätený obom pilierom demokratického poriadku – štátu iného typu než bol ten, aký tu panoval v predchádzajúcom režime a oživenej občianskej spoločnosti: „Teprve v poli napětí mezi státem a občanskou společností, mezi sférou moci a sférou autonomie, se otevře prostor pro skutečnou politiku.“27 Bola to doba veľkého nasadenia, Pithart bol nielen predsedom redakčnej rady, ale aj premiérom a tak sa musel a našťastie mohol spoľahnúť na okruh kvalitných redaktorov a špičkových prispievateľov (zvykli sme vtedy čítať každé číslo od A do Z). Téme občianskej spoločnosti sa od tých čias na Slovensku nepretržite venovali stovky aktivistov i desiatky autorov, vrátane spomínaného Inštitútu pre verejné otázky, kde o nej vyšli početné publikácie – pre demokratickú politickú zmenu patrila medzi témy kľúčové.

Bola to téma, ktorú Pithart neopustil ani dlho potom. Okrem iného aj preto, lebo po Novembri 1989 sa v Čechách rozhorel okolo nej známy konflikt medzi Václavom Havlom, niekdajším dlhoročným občianskym aktivistom a obhajcom životaschopnej občianskej spoločnosti a Václavom Klausom, ostrým kritikom „NGO-izmu“, „humanrightizmu“ či environmentalizmu, odporcom participatívnej demokracie, stúpencom politických strán. O spore, ktorý v rôznych formách pokračuje dodnes, Pithart v roku 2012 hovoril ako o ideologickej vojne vedenej proti občianskej spoločnosti: „Vlastně je to červená nit celého vývoje, zosobněná Václavem Klausem, který jde tak daleko, že řekne, že nevládní organizace jsou novou, nebezpečnou formou komunismu; prohlásil to v roce 2005 na Radě Evropy ve Varšavě. A celý jeho proud toto tvrdí. Nemůžeme se divit, že politické partaje degenerují, když nepůsobí v tlaku občanské společnosti, která po nich něco chce, dává jim impulzy a témata a hlídá je před rozpínavostí státu. To vše je základní funkce občanské společnosti.“28

Zhodou okolností sme jeden z prejavov okázalej ignorancie občianskej spoločnosti zažili s Petrom Pithartom spolu – nie v Prahe ani v Bratislave, ale vo Washingtone. Práve tam sa totiž v roku 2000 konal 20. jubilejný kongres SVU – Spoločnosti pre vedy a umenia.29 Ako hlavných rečníkov SVU pozvala vtedajšieho podpredsedu slovenskej vlády Pála Csákyho a predsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR Václava Klausa. Témou stretnutia, ktoré sa za účasti vyše 300 hostí konalo v priestoroch American University, bola Občianska spoločnosť a demokracia v novom tisícročí (Civil Society and Democracy in the New Millennium). S Petrom Pithartom, ktorý bol v tom čase na návšteve vo Washingtone (kde som ja slúžil ako slovenský veľvyslanec) a zúčastnil sa Kongresu spolu so senátorkou Jaroslavou Moserovou, sme neveriacky počúvali Klausovu reč o československej, resp, českej transformácii, v ktorej nebola ani jediná zmienka o občianskej spoločnosti…


Zmysel obete a potreba katarzie

Výpočet tém, ktoré Petra Pitharta zaujali, sa tým však nevyčerpáva. Existujú dve ďalšie, okolo ktorých krúži už roky: sú to obeť a katarzia.

Tú prvú v súlade s jeho „skúmaním skrytých súvislostí“ spája ešte s Mníchovom, ktorý nevníma iba ako zlyhanie jednej garnitúry britských a francúzskych politikov, ktoré viedlo k našej povojnovej orientácii na Sovietsky zväz. „Trauma Mnichova není jen ona zrada“, povedal v rozhovore v máji 2005. „Mužové této země byli přece ochotni obětovat se nejen v zájmu obrany země, ale objektivně v zájmu obrany Evropy. A těmto mužům připraveným položit své života, vzkázali politici: nikdo o vaši oběť nestojí, jděte domů. Rozhodli jsme to jinak…To bylo přece takové strašné ponížení, takové nalomení páteře, že se z toho nemůžeme dostat možná až dodneška. (…) A tohle všechno v nás je jako nezhojené trauma, jsem o tom přesvědčen. Nedůvěra k velkým státům je u nás obrovská.”30

Netýka sa to však iba minulosti. Obeť vníma ako jednu z úloh, ktoré by si vyžadovali sebaobmedzenie, ktoré by nás presahovali. Na slová Jefima Fištejna v Reflexe vo februári 2016 o tom, že až donedávna spoločnosť vždy vedela, po čom túži, bola tu určitá vízia budúcnosti, niečo, čo stojí za obete, zareagoval takto: „Oběť! To slovo je dnes vedle slova ‘stud’ z těch, která se nejrychleji vytrácejí z oběhu. Připadá nám příliš patetické, kárající, snad jaksi pobožné, zkrátka pryč s ním! A přitom jedině oběť staví hodnoty do srozumitelného, věrohodného pořadí, bez kterého jsou řeči o hodnotách jen plané kecy. Někteří dnes v duchu hledají důvody jen k velkým a větším obětem. Příležitosti k malým a menším obětem však přehlížíme.”31 A v stati „Češi a pýcha osamělosti“ z októbra 2019 sa pýta: „K jakým obětem, pro jaké ideály jsme připraveni? Pro koho? Nebo už slovo oběť vypadlo z oběhu? Ale bez obětí se nikdy nic významného neuskuteční.“32

Pociťuje tiež neprítomnosť i potrebu katarzie. To podľa neho súvisí s tým, že v novembri 1989 mnohým ľuďom chýbala katarzia, akú spravidla prinášajú revolúcie – keď sa oddelí zrno od pliev. „Vyjednané předání moci tohle nepřineslo,“ uvažoval v júli 2011 v rozhovore pre Právo. „Ti, kteří předtím zvonili klíči na náměstích, měli dojem, že na katarzi mají právo, že jim ji někdo sebral. (…) Katarze u nás ale nemohla proběhnout už proto, že komunisté moc sami položili. Už tehdy jsem lidem říkal: Jó, vy jste chtěli revoluci? Ale to jste měli do ulic vyjít o pět let dříve, jenže to by bylo o držku, nikdo by nevěděl, jak to dopadne, možná by byly oběti na životech. Nechápeme, že si katarzi musíme zasloužit, že musíme sami něco nabídnout, něco obětovat.“ V divadle v antickom Grécku, dodal, „seděli diváci osm hodin, trpěli jak zvířata, a po osmi hodinách se jim dostalo katarze a já si dokážu představit, že se pak cítili očištění, ale museli předtím něco obětovat.“33

Ku katarzii sa vyjadril aj v citovanom rozhovore pre Reflex: „Na katarzi, na těžkou, ale nakonec překonanou krizi, myslím několikrát za týden. Jako že se něco musí stát, něco vážného, možná i hrozného – a my se pak konečně vzpamatujeme. Ale to je hodně nebezpečné přemýšlení. Zapovídám si to. (…) Ono to ale přijde, jen kdybychom aspoň tušili, odkud to bude.“ A keď dostal otázku o tom, ako by mal svet po takej katarzii vyzerať, upresnil: „Měl by ale být ‘menší’, ‘přehlednější’, a tím srozumitelnější. Mělo by zase existovat ‘daleko’ a ‘blízko’. Už dnes se mluví o utváření menších celků, nejspíše jakýchsi snad soběstačných regionů. Mluví se o ‘lokalizaci’ jako o přirozeném vyrovnávání, vyvažování globalizace. Jsem pro!“34

Pri tejto príležitosti neraz poukazoval na to, že Slováci majú v dôsledku zápasu s Mečiarom, keď išlo o všetko, svoju veľkú krízu za sebou: „Dostalo se jim za to očistné katarze. Nás to všechno teprve čeká.,“ napísal v roku 2014. „Doufám, že přijdou, krize i katarze. A že budou očistné.“35


Nové hrozby i nádeje

Oboch tém, obetí i katarzie, sa Petr Pihart zväčša dotýkal skôr placho, nepojednal o nich v knihách. A keď sa im venoval, nemohol tušiť, čo napíše koncom apríla 2020 tvárou v tvár epidémii, ktorá sa roztiahla po všetkých kontinentoch: „Dozvídáme se, co doopravdy jsme: jedno zranitelné hnízdo lidí. Miliardy lidí, kteří nechtějí zemřít.”36

No aj v tomto ohrození a úzkosti vidí nové možnosti: „Objevování nových průduchů, nového propojování. Svět se náhle a najednou vysvlékal ze starých kůží, aniž tušíme, jaké nové na něm narostou. (…) Přál bych nám, aby ta kůže zůstala citlivá, neokorávala, začínala a končila ochranou slabších a nemocných. Aby se pak tenhle nový svět od soucitu – tohoto základního instinktu – neodklonil znovu k překotnému a zbytečnému vyrábění věcí a hromadění bohatství…“ Registruje, že sa „vynořily nové solidarity, vyjevily nečekané soucity, byly vynalezeny nové formy komunikace, nové způsoby sounáležitosti, spolupráce, pomoci. Nově se dělíme, rozpadáme, ale nově i srůstáme.“37

Je to pravda všetko také „tuze křehké“, že je otázka, dokedy to vydrží. Už teraz sú s tým spojené obete, a katarziu ešte nevidno. No Pithart napriek tomu verí, že šance dostanú zmeny, „které budou znamenat decentralizaci, domlouvání se lidí po horizontálách. Změn, které zproblematizují obří korporace, zkázní monstrózně mocné banky. Aby stát jako zařízení na vynucování práva zůstal především prostředkem zajišťujícím bezpečnost a pomoc slabým a nemocným, ano, také chudým.“

Mne sa pri čítaní týchto riadkov vybavila jeho nedávna spomienka na rok 1968, keď „poprvé i naposled žil s pocitem, že svět může být lepší a že se o to můžeme přičinit. Tenhle pocit už mě potom nikdy v životě nepřepadl“.38 A predsa dnes hovorí: „Tak se stalo, že se svět a lidstvo obnažuje ve svých úplně nových, neznámých podobách. Zranitelnějších i silnějších. (…) Nemoci nás vyzvaly k jiným možnostem uzdravení. Nabídly nám bezděky také naději na možnost opravit zítra a pozítří náhle otřesený svět lidí. Nic víc, jen nabídly.“ Sme totiž, dodáva, „jako ty příslovečné olivy: jsme drceni strachem z jedné a nadějí z druhé strany. Nechť toto sevření vydá z nás v Čechách, na Moravě a ve Slezsku vskutku to nejlepší: aktivní, sebevědomou, vynalézavou občanskou společnost, která bezděky upozadí stát, aby nebylo tak smrtelně důležité, kdo stojí v jeho čele.“ Ďalšia utópia? – pýta sa: „Pouze pošetilá letmá modlitba za občanskou společnost, která náhle, nečekaně dostala s pobídkou obrany ohroženého společenství i další šance.”39


„Však kudy chodím, tudy jdu…“

Vo svojom svedectve z júna 2016 pre projekt Paměť národa odkryl pre nás ešte inú stránku svojej minulosti: „Zdá se to skoro neuvěřitelné, ale já jsem prozíral a prozřel skrze poezii a osudy básníků. Pak už jsem hodně věděl, čím si procházeli. Já jsem se dostal k politice v tom nejširším slova smyslu, k dějinám skrze poezii a skrz básníky. Když jsem přečetl Halasovu sbírku A co?, která je výkřikem člověka zjišťujícího, že to všechno bylo špatně, a já jsem to pochopil, tak tam se ve mně probudil smysl pro dějiny, pro politiku a začal jsem se o to náhle a intenzivně zajímat…“40

/// Však kudy chodím, tudy jdu /// Kudy chodím / a co jsem tím chtěl říci: /

– začína jeho báseň pochybujúceho dvadsaťjedenročného mládenca, ktorá sa končí odhodlaným –

// /však kudy chodím / tudy jdu ///

/// Vím všechna ne / ani kam s nima nevím /// ano jak ruku podané /// pletu si pravé s levým. ///

/// Nebe modré jako modré nebe! ///

/// Pak v lomu ticha / slovo vylámané /// žene moje pýcha / zpátky do kamene ///

/// Však kudy chodím / tudy jdu. ///

A tak sa s ním stretávame. Listujeme v jeho knihách, môžeme sa pristaviť sa pri tých kameňoch, do ktorých vsádzal svoje slová i pri tých pilieroch, ktorými vystužoval krehké základy nového poriadku a dôstojnejšieho života. Je ich neúrekom, tých kameňov, tých pilierov i tých slov, vrátane takých, nad ktorými čnie „nebe modré jako modré nebe“, vertikála, akú nad tým všetkým nenápadne, priam ukradomky Petr Pithart vztyčuje. A v tomto priestore, ktorý sa dodnes duchovne tiahne od Ašu po Čiernu nad Tisou a obopína Európu i vzdialenejšie kontinenty, je pôžitkom cítiť sa väčšmi doma vďaka jeho dielu i jeho spoznávaniu odkrytých súvislostí i odtajnených spodných prúdov.

Poznámky:

  1. Prezident Kiska totiž spolu s ním vyznamenal i Martu Kubišovú a medzi laureátmi zo Slovenska boli ľudia Novembra 1989, ako popredný predstaviteľ Verejnosti proti násiliu Fedor Gál, publicista Martin M. Šimečka, spoluzakladateľ vtedajšej Maďarskej nezávislej iniciatívy, neskorší riaditeľ vydavateľstva Kalligram Lázsló Szigeti, ochranár a vedec i ponovembrový politik Mikuláš Huba, ďalej bojovník v Slovenskom národnom povstaní Otto Šimko, kresťanský aktivista Marián Čaučík, vedec Robert Mistrík, umelecké osobnosti Alta Vášová a Rudolf Sloboda, Ilja Zeljenka a Peter Breiner, Zuzana Krónerová a Marika Gombitová a ďalší.
  2. „Ovácie, ktorými naši ľudia privítali prezidenta Tita, sú viac ako vyslovením želania všetkých nás, aby sa československá politika zameriavala na zbližovanie s Juhosláviou, aby Československo, Juhoslávia, Rumunsko vytvorili pevný blok demokracie, rozumu, humanistického socializmu,“ konštatoval úvodník v Kultúrnom živote 16. augusta 1968 – netušiac, že ten istý deň zasadalo sovietske Politbyro, ktoré definitívne rozhodlo o invázii.
  3. A že bolo hovoriť o čom, svedčil aj môj krátky stĺpček pod názvom „Západné dohady“ v tom istom čísle, ktorý informoval o článku v International Herald Tribune o príprave invázie do Československa, o možnej sovietsko-východonemeckej akcii, odôvodnenej presvedčením, že „československá komunistická strana je ako zhnitá ryba, ktorá začala smrdieť od hlavy“, a túto hlavu, teda Dubčeka a jeho spoločníkov „treba eliminovať“. Článok hovoril o operačných plánoch rátajúcich s tým, že niektorý z Novotného prívržencov „povstane a bude volať o pomoc“ – pričom od operácie údajne „odradili ‘radikálov‘ triezve elementy v sovietskom vedení ‘v hodine jedenástej’.“ Že v skutočnosti už z hľadiska rozhodovania odbila dvanásta, sme vtedy prirodzene nevedeli.
  4. „Rád užívám příměr se zrcadly,“ hovoril v Rakúskom kultúrnom centre v októbri 2011. „Střední Evropa se dlouho vyznačovala mimořádně hustě rozestavěnými zrcadly, takže se tam všichni ať chtěli či nechtěli viděli v mnoha různých podobách, totiž také očima těch druhých. Viděli se v každém případě plastičtěji, realističtěji. To posléze vedlo ke zjištění, že Střední Evropa je prostorem mimořádně intenzivní sebereflexe (vzájemného zrcadlení) a o Vídni pak řekl kdosi, že je dokonce hlavním městem sebereflexe na celém světě.“ PITHART, P.: Střední Evropa je i není. Rakouské kulturní centrum, Praha 25. 10. 2011.
  5. „Já jsem chtěl, abychom se dohodli, zda chceme spolu žít, a pak se lze domlouvat na variantě soužití,“ komentoval svoju predstavu v máji 2012 v Českej televízii. (STRAŠÍKOVÁ, L.: Rok 1992: Ve volebních programech rozpad federace těžko hledat, 20. 5. 2012 https://ct24.ceskatelevize.cz/domaci/1170464-rok-1992-ve-volebnich-programech-rozpad-federace-tezko-hledat). „Začátkem roku 1992, když jednání o státní smlouvě mezi ČR a SR vázla,“ písal vo svojej stati v knihe Odkiaľ a kam. Dvadsať rokov samostatnosti v roku 2013, „přišel jsem s pojmem ‚dvojdomek‘, aby se Češi mohli jasně vyslovit: chceme vůbec bydlet v něčem, co má společnou střechu? Ať už tomu potom budeme říkat jakkoli, ať už si pod tou střechou dojednáme způsob soužití tak či onak… Jistě, myslel jsem ‚dvojdomkem‘ na spíše volnější než pevnější svazek, ale nic určitého v tomto typu společného bydlení nebylo. Můj ‚dvojdomek‘ byl výrazem zoufalství nad pokračující vágností, rozbíhavostí dosavadní diskuse o formách společného státu nejen na české straně: Co je vlastně federace? Autentická, funkční federace? Co je konfederace? Jaké jsou atributy federace, a jaké unie?“ PITHART, P.: Z jednoho státu dva. Proč a jak se to stalo? In: BÚTORA, M. – MESEŽNIKOV, G. – BÚTOROVÁ, Z. – KOLLÁR, M. (ed.): Odkiaľ a kam. Dvadsať rokov samostatnosti. Inštitút pre verejné otázky a Kalligram, Bratislava 2013, s. 23-24.
  6. János Esterházy, kontroverzná i tragická politická osobnosť svojej doby, to po zániku masarykovského štátu na pôde Slovenského snemu 26. novembra 1940 zhrnul slovami: „My Maďari sme sa na Česko-Slovenskú republiku vždy dívali ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umele pozliepaná a štátom prezývaná ohava nemá žiadneho práva na jestvovanie. Vtedy v pražskom parlamente ako poslanec Maďarov chcel som rúcať, rúcať niečo, čo sa mi zo srdca hnusilo a v čoho stope sa nikdy nič dobrého nezrodilo.“ http://www.psp.cz/eknih/1939ssr/stenprot/051schuz/s051001.htm  
    A 12. novembra 1941 k tomu dodal: „Voči česko-slovenskému režimu šli sme ohňom a železom.“ http://www.psp.cz/eknih/1939ssr/stenprot/073schuz/s073001.htm.
  7. PITHART, P.: Příběh rozdělení. Smutný? Jak pro koho. In: V službe demokracie. Pamätnica k sedemdesiatke Martina Bútoru. Kalligram, Bratislava 2014, s. 402-403.
  8. PATOČKA, J.: Falešná teorie národa a Slovensko. In: Literární listy, roč. 1 (1968), č.13 (23.5. 1968), s. 1. Patočkov text reagoval o.i. na článok Rudolfa OLŠINSKÉHO v Kultúrnom živote „Pokazený magnetofón a nevhodná slovenčina“ v ktorom reportér opísal, ako sa  na rozdiel od otázok demokratizácie, kde dostával „priam ohňostroj odpovedí“, pri nadhodení témy štátoprávneho usporiadania, federácie či česko-slovenských vzťahov stretával u českých respondentov s neznalosťou, nezáujmom a neporozumením: „Odpovede strácali mnohostrannosť, pestrosť, nedostávalo sa im soli ani masti, zavial chladný, ba až mrazivý vzduch – nik nemal chuť zabávať sa práve o tejto veci.“ V čase, keď sa tak nutne potrebujeme integrovať s Európou, odpovedal jeden z opýtaných, „si nemôžeme dovoliť taký luxus ako škriepiť sa, také otázky sa dajú vyriešiť aj bez nejakej federácie či autonómiou, skrátka demokratizáciou politických pomerov.“ Prípadne, dodal, ak je na Slovensku nižšia životná úroveň, „tak sa tam ešte niečo dá, a bude všetko v poriadku.“ (Kultúrny život, roč. 23/1968, č. 14 z 5. 4. 1968, s. 7)
  9. PITHART, P.: Příběh rozdělení. Smutný? Jak pro koho. (…), s. 399-400.
  10. Ibid, s. 397-398.
  11. PATOČKA, J, ibid.
  12. PITHART, P.: Příběh rozdělení. Smutný? Jak pro koho. (…), s. 407.
  13. Ibid, s. 410-412.
  14. Pithart, pravda, nešetril v početných textoch ani svoju vlasť. „Proleženiny našeho manka sebevědomí,“ napísal napríklad v máji 2012, „ živené mobilizujícími politiky á la náš prezident, neschopnost nacházet si spojence a pocity ublíženosti přehlušujeme dnes nejen našimi siláckými řečmi a gesty, ale už i odmítáním součinnosti s Unií. Pro ni je to menší nepříjemnost, pro nás však riziko zůstat stranou a stát se paranoidními, ubrečenými kazisvěty. Nesrozumitelnými chaoty. Se kterými se nikdo nebude chtít kamarádit.“ Pithart, P.: Evropská loď stále na volném moři. Hospodářské noviny, 25. 5. 2012.
  15. BÚTORA, M. – IVANTYŠYN, M. (ed.): Slovensko 1997. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1998. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1998. Takéto interdisciplinárne Súhrnné správy vydával IVO od roku 1997 každoročne.
  16. Postupne sa tam zišla pestrá zostava pedagógov z rôznych disciplín: politológiu vyučovali Miroslav Kusý, Michal Horský a Dionýz Hochel, ďalšie témy historici Ľubomír Lipták, Jozef Špetko, Pavol Lukáč a Ivan Kamenec, právnici Ernest Valko a Peter Kresák, ekonómovia Ivan Mikloš, Anton Vavro a Anton Marcinčin, psychológovia František Šebej a Jana Plichtová, kurz o etike, politike a kresťanstve viedol Ivan Šimko, európske štúdiá Ján Figeľ, politickú komunikáciu vyučoval Peter Zajac, žurnalistickú komunikáciu Juraj Charvát, feministické štúdiá Jana Juráňová, k mojim témam patrili kurzy Etnicita, národ, nacionalizmus, Aktuálne otázky svetovej politiky a diplomacie, Dobrovoľníctvo, svojpomoc, tretí sektor.
  17. PITHART, P.: Pryč s nostalgií. Křesťanská revue č. 6/2011.
  18. V rozhovore pre knihu SYRUČEK, M.: Diplomacie v negližé: patnáct let naší zahraniční politiky. Mladá fronta, Praha 2005.
  19. ŠVEHLA, M.: Nechtěl jsem být umanutec. S Petrem Pithartem o pocitech Petry Hůlové, českém rebelství a totáči, který nebyl. Respekt, č. 8/2012, 19. 2. 2012.
  20. Riskujte, buďte odvážní, překvapil Pithart lidovce a nevyloučil boj o Hrad. Aktualne.cz, 26. 1. 2020
    https://zpravy.aktualne.cz/petr-pithart-na-sjezd-lidovcu-prijel-volanim-po-koalici-je-z/r~2a1784943ffc11ea858fac1f6b220ee8/
  21. V rozhovore pre knihu SYRUČEK, M.: Diplomacie v negližé: patnáct let naší zahraniční politiky. (…)
  22. PITHART, P.: Prsty do ran I. Výběr z textů 1960-1989. Academia, Praha 2018, s. 9.
  23. Podľa neho Pithart svojím prejavom v Rudolfíne k nedožitým osemdesiatinám Václava Havla „způsobil velké nadšení mezi českou humanitní antipolitickou inteligencí. Ba dokonce vyvolal i výzvy ‘Pithart na Hrad!’, jako by nebylo známo, že jde bohužel snad o nejneoblíbenějšího politika oné krátké disidentské éry mezi převratem a rozpadem federální republiky.“Autor síce tvrdil, že si Pitharta cení a „má ho rád“ a rozviedol, prečo – avšak zároveň dodal: „Jako většina disidentů, Pithart postrádal politický talent, ono zvláštní charizma souznění s lidovým instinktem, jehož excesy dokáže skutečný státník bez moralistického mustrování národa tolerovat. V teorii byl realistou, v politice idealistou“. TOMSKÝ, A.: Pithartovo rudolfínské kázání. MF Dnes, 18.10. 2016.
  24. ŠÍDLO, J.: Deset premiérů, jaké si tahle země zasloužila. Hospodářské noviny, 17. 10. 2014: https://archiv.ihned.cz/c1-62957000-deset-premieru-jake-si-tahle-zeme-zaslouzila
  25. PUTNA, M.: Pithart věnčený, Pithart zpytavý. Lidové noviny, 22. 6. 2013.
  26. PITHART, P.: Svoboda a odpovědnost v čase rozčilení. Předneseno v rámci konference Odpovědnost v demokratickém právním státě, PrF UK, 7. 6. 2012.
  27. PITHART, P.: Budování státu. Přítomnost, č. 1, červen 1990.
  28. ŠVEHLA, M.: Nechtěl jsem být umanutec. S Petrem Pithartem (…)
  29. SVU (Czechoslovak Society of Arts and Sciences) po dlhé roky združovala príslušníkov prírodovednej a humanistickej inteligencie z Československa žijúcich v exile v USA a inde a po uvoľnení pomerov aj intelektuálov z Česka a Slovenska.
  30. V rozhovore pre knihu SYRUČEK, M.: Diplomacie v negližé: patnáct let naší zahraniční politiky. (…)
  31. FIŠTEJN, J.: Chvála hospodské rvačky. Reflex č. 5/2016, 4. 2. 2016.
  32. PITHART, P.: Češi a pýcha osamělosti. In: Hlaváček, P. (ed.): Nesamozřejmý národ. Reflexe českého třicetiletí  1989-2019. Academia, Praha 2019, s. 48-55.
  33. VLASÁK, Z., PITHART, P.: Jó, vy jste chtěli revoluci?  Salon, Právo, 20. 7. 2011.
  34. Má to zažité. Svoj senátny chrudimsko-havlíčkobrodský obvod  dobre poznal a pochodil, je rád, že nekandidoval v Prahe, kde sú politici „hodně namyšlení, sebestřední“. Je v ňom sto štyridsať obcí, „mám to tam hodně rád, jsou tam místa krajiny, kde bych mohl řídit auto skoro poslepu.“ In: Kulhánek, J.: Petr Pithart: Svého prezidenta si zvolme s rozvahou. Chrudimský deník, 4. 11. 2012.
    https://www.denik.cz/pardubicky-kraj/petr-pithart-sveho-prezidenta-si-zvolme-s-rozvahou-20121029-u4zh.html
  35. PITHART, P.: „Příběh rozdělení. Smutný? Jak pro koho.“ (…), s. 407.
  36. PITHART, P.: Je čas nového rozjímání nad světem, ve kterém bychom napříště rádi žili. Deník N, 24. dubna 2020.
  37. Ibid.
  38. ŠVEHLA, M.: Pithart o roce 1968: Žil jsem s pocitem, že svět může být lepší. Respekt, 21. 8. 2019.
  39. PITHART, P.: Je čas nového rozjímání nad světem (…)
  40. PITHART, P.: Moje politické prozření přicházelo skrze poezii. Paměť národa, 14. 6. 2016.
    https://www.pametnaroda.cz/cs/pithart-petr-20160614-0