Étos Novembra 1989
1
Keď sa stal Petr Pithart 6. februára 1990 predsedom vlády Českej republiky, pochopili sme vo Verejnosti proti násiliu (VPN), že sme sa ocitli v asymetrickej situácii. Na začiatku sme boli dynamickejší ako OF, žiadali sme ako prví zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, odstúpenie predsedu federálnej vlády Adamca, podporili sme voľbu Mariána Čalfu za predsedu federálnej vlády a Václava Havla za prezidenta republiky.
Na Slovensku si však komunisti po 17. novembri okamžite istili mocenské pozície. Rudolf Schuster, zvolený 30. novembra 1989, nebol prvým ponovembrovým, ale posledným komunistickým predsedom Slovenskej národnej rady (SNR). Zvolili ho starí poslanci Národného frontu z Komunistickej strany Slovenska, Strany slobody, Strany obrody a zo všetkých štátom povolených masových a záujmových organizácií, až po rybárov, chovateľov, poľovníkov, záhradkárov, filatelistov, včelárov, ktorí dovtedy verne slúžili záujmom komunistickej strany.
Pokúsili sme sa vyrovnať krok, vymeniť predsedu SNR a následne predsedu vlády Milana Čiča, ktorý už vtedy pôsobil retardačne. Začiatkom marca 1990 však už bolo neskoro, ako hovoril starší Milan Šimečka, čas revolučných krokov pominul. Výmena Rudolfa Schustera vyzerala jednoducho, podľa slov Jána Budaja mu Schuster opakovane zdôrazňoval, že kreslo predsedu SNR má preňho pripravené. Petr Pithart to neskôr opísal tak, že Schustera „ani charismatičtí slovenští vépéenkáři nedokázaly vystrnadit“. Bolo to tak, len ešte jednoduchšie. Slovenskí komunisti si aj po kooptáciách vo februári a marci 1990 zachovali v Slovenskej národnej rade väčšinu a Schuster použil jednoduchý trik. Odmietol odstúpiť, požiadal o odvolanie, ale vedel, že v pléne má dostatočnú podporu, odvolaný nebude, a ani nebol. Sľúbil Václavovi Havlovi loajalitu, ostal predsedom SNR do volieb v júni 1990 a rozbehol druhú kariéru. Milan Čič súhlasil zase s tým, že po voľbách v júni 1990 sa nebude uchádzať o funkciu predsedu slovenskej vlády a kandidoval do Federálneho zhromaždenia. Všetky neskoršie konšpiračné teórie boli nezmyselné – VPN jednoducho nepoznala dosť dôkladne procedurálne mechanizmy pri voľbe predsedu SNR.
2
OF ani VPN nemali do začiatku roka 1990, až do prijatia zákona, ktorý umožňoval od Nového roka 1990 existenciu OF a VPN ako hnutí, nijaké pevné organizačné štruktúry. Stáli fakticky mimo zákona, boli legitímnymi, ale nelegálnymi nositeľmi novembrovej zmeny. Podstatné bolo, že sme všetci poznali a rešpektovali Petra Pitharta ako človeka, ktorý prevzal po Havlovi rolu predstaviteľa OF. Petr bol pre nás v tom čase vedno s Václavom Havlom najdôležitejším človekom Občianskeho fóra. Absolútny cit mal na to László Szigeti.
S Petrom sme si od prvej chvíle rozumeli. S jednou výnimkou, ktorou bol paradoxne kamarát slovenských ochranárov Josef Vavroušek. Prišiel k nám s predstavou federálneho parlamentu, ktorého súčasťou mali byť aj poslanci národných rád, aby sa lepšie prepojil celoštátny s republikovými parlamentmi. Bola to zaujímavá konštrukcia, ale nerealizovateľná. Odporovala funkčnému usporiadaniu federatívneho štátu, založeného na tom, že kompetencie federálneho parlamentu sa musia vylučovať s kompetenciami republikových parlamentov. Pepa bol ako my. Nemal proste skúsenosti s procesnými pravidlami fungovania parlamentnej demokracie.
To je však už súčasť iného príbehu. Petra Pitharta som spoznal skôr, a zároveň neskôr ako v Novembri 1989. Skôr, lebo ma zaujímal koncept českých dejín, ako ho prezentovali Milan Otáhal, Petr Pithart a Petr Příhoda, pod menom Podivena, verného služobníka svätého Václava. Neskôr, lebo kniha vyšla až v roku 1991. Vtedy som však lepšie pochopil zmysel názorov Petra Pitharta na štátoprávne usporiadanie Československa. Kritické dejiny moderného českého národa (1848–1939), prijaté pozitívne, ale aj ako „nevlastenecké, protičeské, proněmecké, protimasarykovské, flagelantské, filokatolícke“, ako to ironicky komentoval Petr Pithart, nadväzovali na Patočku, Rádla, Pekařa. Ich základnou myšlienkou bolo oproti kanonizovanému monolitnému modelu diverzifikované chápanie českých dejín. To je pre českých nacionalistov najrozličnejšieho zafarbenia červené súkno.
Petrova základná téza bola v jeho ponovembrovej politike jasná – pre českú spoločnosť je spoločná existencia so slovenskou, nemeckou, maďarskou, poľskou spoločnosťou vo svojej vnútornej rozmanitosti zmysluplnejšia ako existencia v monolitnom národnom štáte. V tomto bol pokračovateľom Jana Patočku, tak ako ním bol v iných existenciálnych oblastiach Václav Havel.
Petr Pithart mal pravdu, ale proti Palackého kanonizovanej forme českých dejín a jej aktuálnym dezinterpretáciám malú šancu. Kánon je ako vychladnutá, stvrdnutá láva. V Berlíne sme o tom s ním a s Rudom Chmelom debatovali pred auditóriom študentov a učiteľov v aule Humboldtovej univerzity, ale ja som o tom vedel svoje. Akonáhle som na prednáškach o českých dejinách odbočil od kanonizovanej verzie, zdvihla sa ruka erazmovskej či sokratovskej študentky, ktorá ma pražsky alebo brniansky vehementne upozornila, že to tak nie je, lebo v ich učebniciach dejepisu je to napísané ináč. To nebol príspevok do diskusie, ale verdikt. No ja som zotrval pri Petrovi Pithartovi a Janovi Patočkovi, ktorého som mal rád už v šesťdesiatych rokoch, jeho Přirozený svět jako filosofický problém ma odvtedy vedie pri existenciálnom chápaní literatúry a jej poetiky.
3
Vo VPN sme boli zástancami Klausovej transformácie ekonomiky a v konkrétnom politickom čase, po voľbách v júni 1990, koncepcie veľkej privatizácie. Až neskôr som do dôsledkov pochopil zásadnú výhradu Petra Pitharta, ktorý od počiatku poukazoval na jej nedostatočné právne ukotvenie a zabezpečenie, čo sa neskôr prepojilo so zistením Tomáša Ježka, že drobnou zmenou v novele privatizačného zákona, umožňujúcou správcovským spoločnostiam vlastniť zverený majetok, sa kladú základy neskoršej rozsiahlej korupcie. V praxi sa naplno ukázalo, že zmena takého rozsiahleho vlastníctva nie je len logistickou otázkou rýchlosti, ale aj filozofickou otázkou spravodlivosti. Petr Pithart ako predseda českej vlády ten spor prehral, ale s ním prehrala aj spravodlivosť.
4
Druhý prehratý spor o československý štát sme prehrali spolu. Bola to krutá prehra a cítim ju dodnes. Petr Pithart jej vtedy dodal aspoň istú noblesu. Pozval nás ako zástupcov českej a slovenskej politickej a intelektuálnej scény 14. – 16. decembra 1991 na konferenciu do Oxfordu, kde sme dva dni diskutovali, počúvali v oxfordskej kaplnke Magdalen College chorále zo sedemnásteho a osemnásteho storočia, ako Lord, let me know mine end, sedeli na tvrdých stoličkách za stolmi z plného dreva, spali v chladných izbách študentského internátu a nad blížiacim sa koncom Československa znel mohutný chorál Mauricea Greena. Bol to hold Oxfordu Petrovi Pithartovi, my sme boli pri tom, len neviem, do akej miery Petr vedel, koľko podliakov s nízkymi pudmi medzi nami sedelo, ako radi sa zúčastnili na konferencii, užívali si darov Boha a intelektu, odišli domov a rozbili Československo. To bola naša skúsenosť s Mečiarom a Petrova s Mečiarovým plačom.
5
V roku 2001 sme boli gratulovať Petrovi Pithartovi k šesťdesiatinám. S Pavlom Hrušovským ako podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky, s Ferom Mikloškom a Lászlóom Szigetim. Celou cestou sme sa naťahovali, či je drevený objekt nášho kamaráta Fera Guldána s názvom Zachovajte pamäť predkov dôstojným darom. Petr dar prijal, nekomentoval ho, a my sme mali pocit, že je to dar-nedar ako v rozprávke O múdrej dcére. Petr nás vtedy nechal v neistote, ale má asambláž Fera Guldána doma a dnes hovorí, že ju má stále radšej. Pravdu mal so svojou intuíciou Fero Guldán, a nie my. My sme sa však od Petra Pitharta na oplátku dozvedeli, že oslavujeme v Kolovratskom paláci, kde bolo od roku 1923 sídlo českej vlády. V Zelenom salonku tam sedel a čakal na ortieľ z Mníchova v noci na 30. septembra v hodine duchov generál Syrový a v noci zo 14. na 15. marca 1939 aj predseda českej vlády Rudolf Beran, lebo v noci sa cítil Hitler najsilnejšie. Dejiny nie sú naozaj priamočiare, pravda a láska v nich víťazia nad lžou a nenávisťou výnimočne, ale stojí to za to.
6
Dejiny sú aj príbehmi výrokov, takých ako bol ten Václava Havla. Jedným z nich je výrok Petra Pitharta zo začiatku roka 1990, „když slyšel trávu růst“. Je to výrok – lakmusový papierik. Vtedy vyzeral krajne nepravdepodobne, ale mnohé z jeho Kassandrinej veštby sa naplnilo.
V roku 2016 predniesol Petr Pithart pri príležitosti nedožitých osemdesiatin Václava Havla reč, nadväzujúcu na Havlovu Rudolfínsku reč z roku 1997. O šanci a nádeji Petr hovoril: „Nechceme-li ji ovšem promarnit, pak musíme začít u svých duší. Mám tím na mysli nutnost vyhlásit nemilosrdný boj českému provincionalismu, izolacionismu a egoismu“. V roku 2016 vyznela tá veta ešte nepravdepodobnejšie ako Havlove vety v roku 1997. Je však dôležitá nielen pre pochopenie Petra Pitharta, ale aj naše vlastné, a aj pre pochopenie zmyslu dejín.
Petr Pithart sa rečou z roku 2016 prihlásil k Václavovi Havlovi a k princípu osobne neprenosnej zodpovednosti. Ešte raz sa prihlásil k Janovi Patočkovi, k zmyslu dejinnosti, a nie k historickému príštipkárstvu. Prihlásil sa k jasnej reči.
7
S Petrom Pithartom sme sa stretli začiatkom roku 2018, keď mu odovzdával Andrej Kiska Rad bieleho dvojkríža, ale veľa sme toho nenahovorili, nebola na to príležitosť. Stretli sme sa v Paríži v máji 2018, a nie celkom som pochopil, prečo prisudzoval väčší étos československému roku 1968 ako Novembru 1989. Domnievam sa, že to spôsobuje jednak martýrium roka 1968, ale možno najmä Petrova kritická pochybovačnost o sebe samom. Niektorí si myslia, že je to váhavosť, ja som presvedčený, že je to Petrov odstup od seba samého, uvažovanie a zvažovanie ako základ jeho konzervatívnych cností. Stretli sme sa u ňho doma s Lacim Szigetim v júni 2019 a tam sme si to vyrozprávali.
8
Často v poslednom čase myslievam na garnitúru OF a VPN v Novembri 1989. Čítam po dlhom čase znovu rozhovory a knihy o tom období, ale aj biografické príbehy, vrátane toho, čo povedal a napísal Petr Pithart. Vždy bol sám k sebe, ale aj k VPN a OF kritický, a to mi bolo blízke. Tiež ma trápi všeličo, čo sa udialo v roku a po roku 1989 a tiež mám tendenciu vŕtať sa vo vlastných ranách.
V poslednom čase sa však pozerám skôr na druhú stranu nášho novembrového príbehu. Spod nánosu čias si stále väčšmi uvedomujem, a to aj vzhľadom na súčasné pomery, že napriek všetkej pochybovačnosti sme vykonali veci, na ktoré môžeme byť hrdí. Nazval by som ich étosom Novembra 1989. Popri všetkých chybách sme boli garnitúrou, ktorá si bola vedomá historického rozmeru a veľkosti vtedajšieho rozhodnutia, správala sa osobne zodpovedne, obetavo, nezištne a neraz sme presadzovali správne veci aj za cenu osobných obetí a politického vytesňovania zo strany tých, čo si hovorili, že sú pragmatici, ale boli len oportunistami, prostredníctvom ktorých sa vracali do ponovembrovej politiky prednovembrové spôsoby a maniere. Viedla nás česť, zmysel pre spravodlivosť, férovosť, poctivosť, slušnosť a lojálnosť. A boli sme schopní uskutočniť zmenu v roku 1989 bez prelievania krvi. To je pre mňa étos Novembra 1989, o ktorom som stále presvedčený, že bol v dvadsiatom storočí kľúčovým momentom našich spoločných dejín.