Čo tridsaťtri rokov robí Nadácia Milana Šimečku
Ťaženie založené na lžiach a úplných nezmysloch, aké rozpútala vládna koalícia proti všetkému živému i neživému, čo nesie meno Šimečka, postihlo aj Nadáciu Milana Šimečku. O to väčšmi stojí za to aspoň stručne pripomenúť, čomu sa nadácia za vyše 30 rokov svojej činnosti venovala.
Od samého zrodu to bol živý organizmus, zjednocujúci v sebe určitú víziu s konkrétnou, drobnou prácou. Sila vízie sa opierala o Šimečkov filozofický odkaz: prispieť k budovaniu demokratickej politickej kultúry, k civilizačnému obratu v prospech demokratického cítenia a myslenia. Sila drobnej práce spočívala v napĺňaní tohto odkazu a v presvedčení, že to má zmysel, že vytrvalé, sústredené, premyslené vzdelávacie úsilie prinesie ovocie a pomôže vychovávať mladú generáciu, ktorá bude myslieť a cítiť inak ako jej predchodcovia vyrastajúci v nedemokratických podmienkach.
Kľúčoví ľudia
Kľúčové osobnosti nadácie – z dlhého zoznamu spomeniem za všetkých Inge Vagačovú (predtým Antalovú), Terku Horskú (predtým Grellovú), Janu Kviečinskú, Laca Oravca, Petra Kaščáka, Martinu Maženskú, Ninu Galanskú, Veroniku Fishbone Vlčkovú, ale aj Miroslava Kusého, Petra Zajaca, Františka Mikloška, Fedora Gála, Petra Tatára, Evu Salnerovú – vyznávali i praktizovali oboje: víziu i konkrétnu prácu. Nadácia ťažila aj z intelektuálneho bohatstva i zo životných skúseností členov svojej správnej rady, medzi ktorých patrili filozozof Július Strinka, historici Jozef Jablonický a Vilém Prečan, sociologička Jiřina Šiklová, divadelník Martin Porubjak i slávna dvojica cestovateľov a spisovateľov Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund, neskôr aj členovia čestnej rady, medzi nimi aj bývalí politici Ján Čarnogurský, Ján Langoš, László Nagy a Karel Schwarzenberg, ako aj osobnosti zo zahraničia – Adam Michnik, Jacques Rupnik a Dušan Šimko.
Nadácia pripravila desiatky vzdelávacích kurzov pre učiteľov základných a stredných škôl i pre mladých žurnalistov. Organizovala diskusné kluby o demokracii, čo začiatkom 90. rokov nebolo celkom bežné. Od svojho založenia sa starala o uchovávanie pamäti o našej minulosti, o výchovu k tolerancii, o podporu rozmanitosti, ako aj o začleňovanie znevýhodnených skupín. Pripravila sériu odborných seminárov pod názvom „S Rómami žiť budeme. Ide o to ako“, ako aj publikácie a príručky venované riešeniu tejto problematiky. Inge Antalová strávila vyše roka v rómskej osade Hermanovce, aby na vlastnej koži zakúsila životné podmienky a problémy jej obyvateľov.
Nadácia ďalej podporila vydanie knižiek o ľudských právach a demokratickom myslení a vydala aj Almanach o chudobe. Venovala sa dielu Dominika Tatarku a Milana Šimečku. Vďaka vkladu Jolany Kusej a ďalších sa zrodili publikácie venované odbornej reflexii Šimečkovej tvorby i spomienkam pamätníkov. Najnovšie vyšli Šimečkove knihy aj v slovenčine, ich vydanie pripravili Nina Galanská a Inge Vagačová. Nečudo, že po útokoch na Šimečkovcov záujem verejnosti o publikácie Obnovenie poriadku, Kruhová obrana, Koniec nehybnosti, Náš súdruh Winston Smith a iné texty, Veľký brat a Veľká sestra vzrástol.
Za zmienku stojí aj podpora kultúrnej diplomacie. Na slovenskej ambasáde vo Washingtone sme sa usilovali predstaviť Slovensko ako krajinu s rozmanitou kultúrou. Vďaka ústretovosti slovenských výtvarníkov a výtvarníčok a skvelému výberu kurátorky Zuzany Bartošovej sme v roku 2001 prezentovali ich avantgardné umenie v rezidencii a neskôr aj v novej modernej budove veľvyslanectva. Pomohli tomu aj cestovné granty sprostredkované Nadáciou Milana Šimečku.
Orálna história – budovanie kolektívnej pamäti
Tému orálnej histórie odštartoval v rokoch 1994 – 1996 vyše 800-stranový šesťdielny zväzok pod názvom Malé dejiny česko-slovenských vzťahov. Kolektív výskumníkov pod vedením Ivety Radičovej (patrili doň Zuzana Fialová, Ondrej Dostál, Ivana Breierová, Michal Vašečka, Zuzana Šulavíková a skupina študentov FFUK) sa sústredil na to, aký dosah mali základné zlomy v období 1918 – 1992 na tzv. malé dejiny, v akej podobe ich vnímali jednotlivci v oboch krajinách, ako ich interpretovali a aké tradície, stereotypy či legendy o česko-slovenskom spolužití a vzájomných vzťahoch si utvárali. Išlo o roky 1918, 1938, 1939, 1944, 1945, 1946, 1948, 50. roky (politické procesy), 1968, začiatok 70. rokov (proces „normalizácie“), 1977, 1989, 1992.
Knihu doplnila štúdia Ivana Kamenca o dejinách Slovenska v rokoch 1918 – 1993 a ich odraze v historickom vedomí spoločnosti, ako aj výsledky reprezentatívneho sociologického výskumu zo septembra 1992 o názoroch a postojoch k česko-slovenským vzťahom, kde bol odborným garantom Vladimír Krivý.
Ivan Kamenec sa stal aj odborným konzultantom ďalšieho jedinečného projektu orálnej histórie – Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Pod týmto názvom Nadácia Milana Šimečku získala v 90. rokoch takmer 250 židovských a rómskych videosvedectiev ľudí, ktorí unikli smrti. Svedectvá zo Slovenska, ktoré sa nahrávali v rokoch 1995 – 1997 a neskôr, vznikli v spolupráci s Yalovou univerzitou a stali sa súčasťou archívu The Fortunoff Video Archive for Holocaust Testimonies pri tejto univerzite. Úsilie výskumníckeho tímu na čele s etnológom Petrom Salnerom, ktorého koordinátorkou bola po mne Ingrid Antalová a neskôr Monika Vrzgulová, vyústilo do publikácií, filmov či vzdelávacích programov.
Aktuálne nadácia organizuje aj putovnú výstavu „Nechajte ma byť takou, aká som – Životný príbeh Anny Frankovej“ na pôde Ponitrianskeho múzea v spolupráci so Spojenou školou na Slančíkovej ulici v Nitre. Ide o medzinárodný projekt, ktorý vytvorilo Anne Frank House v Amsterdame a organizuje sa vo viac ako 40 krajinách po celom svete. Na Slovensku ho nadácia zastrešuje už 19 rokov.
Proti arogancii moci
Pôsobenie nadácie v 90. rokoch nebolo jednoduché. Okrem útokov zo strany nacionalistov musela brať do úvahy situáciu opozície voči Mečiarovmu režimu. V jednom z rozhovorov v roku 1996 František Mikloško, v tom čase podpredseda Kresťanskodemokratického hnutia, konštatoval, že arogantná moc si robí úplne všetko, čo len chce, „prestávajú platiť zákony“, mladá generácia odchádza „prinajmenšom dočasne“ na Západ alebo do Čiech, ľudia „po celom Slovensku začínajú upadať do apatie, prestávajú veriť, že existuje východisko“.
Spomenul Milana Zemka, ktorý mu povedal, že „keď sa udeje niečo v inom národe, tak sa pýtajú, čo budeme robiť. Keď sa niečo udeje na Slovensku, ľudia sa pýtajú, čo bude s nami. Máme sklon k apatii, ak sa schyľuje k zlému, strácame aktivitu“.
A práve aktivity Nadácie mali za cieľ prispieť k tomu, aby u nás žilo čím viac aktívnych, informovaných, vzdelaných, slobodných a zároveň zodpovedných občanov. Občanov, ktorí sa zaujímajú o starosti iných, o problémy svojej obce, mesta, spoločnosti, ktorí vedia byť solidárni s ľuďmi v núdzi, ktorí pri riešení problémov nečakajú na pokyny zhora, ktorí nechcú byť odkázaní iba na pomoc štátu, ale štát odbremeňujú tým, že sa usilujú poradiť si s problémami sami. Občanov, ktorí sa nechcú dať reglementovať štátnou byrokraciou.
Od založenia nadácie sa v jej programoch stretli stovky a stovky ľudí dobrej vôle, ktorí pomáhali šíriť étos služby a dobrovoľníctva všade tam, kde žijú, ktorí potom sami zakladali mimovládne organizácie a združenia na pomoc školám, nemocniciam, obciam, zdravotne postihnutým ľuďom či na ochranu životného prostredia.
Nadácia sa venovala aj Novembru 1989. V rokoch 1996 – 1998 zorganizovala panelové diskusie zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a Občianskeho fóra, ktoré moderoval Štefan Hríb. Názory vyše 40 účastníkov búrlivého diania vyšli v roku 1999 v dvoch publikáciách v rozsahu vyše 400 strán. Dodnes je to mimoriadne pútavé polemické čítanie o prelomových chvíľach našich moderných dejín.
Inštitúcia, ktorá pretrvala
V súčasnosti musí nadácia čeliť tomu, že nenávistné prejavy politikov majú dosah aj na konkrétnych ľudí v nadácii. Prvýkrát sa stalo, že niektorí rodičia nesúhlasili s účasťou svojich detí na tréningu pre sprievodcov výstavou o Anne Frankovej. Okrem výhražných telefonátov sú zamestnanci a zamestnankyne nadácie vystavení neoprávnenej a neférovej kritike.
To však neznamená, že by nastal útlm v jej práci. Práve v týchto dňoch sa koná už 19. ročník festivalu [fjúžn] o ľuďoch, ktorí pochádzajú z iných krajín, no sú už súčasťou nášho sveta. Bohatý program obsahuje výstavy, koncerty, diskusie, gastroworkshopy a prispieva k spoznávaniu toho, čo možno pomenovať „bezpečným súostrovím rozmanitosti“.
Na Slovensku nemáme veľkú tradíciu udržiavania silných inštitúcií. Nadácia Milana Šimečku to však postupnou obmenou svojho tímu úspešne dokázala a som presvedčený, že v tom bude pokračovať ďalej.
Pre Slovenskú republiku sú od čias jej vzniku typické cyklické obdobia prodemokratického občianskeho vzopätia a zosunu k autokracii. Dnes sme spolu s mnohými demokraciami vo svete na zostupnej krivke.
Očakávam, že keď príde deň zúčtovania a terajšia mocenská garnitúra odíde do minulosti, ďalšie generácie sa budú môcť poučiť z analýzy toho, ako prebiehal pokus o deštrukciu demokracie a vytrhnutie Slovenska z euroatlantického demokratického spoločenstva. Verím však, že do kolektívnej pamäti sa uloží aj príbeh Nadácie Milana Šimečku, ktorá tomuto zhubnému procesu statočne a vytrvalo vzdorovala.