Môj priateľ Petr Pithart
22. decembra 1989 sme dorazili do Prahy v delegácii zástupcov Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (spolu so mnou rozvážny Martin Bútora, herecky okázalý Milan Kňažko, mnohovravný Ján Budaj) na poradu s Koordinačným centrom Občianskeho fóra o chystaných kooptáciách poslancov do Federálneho zhromaždenia a voľbe predsedu československého parlamentu. Tým predsedom – o čom sa mala viesť toho dňa diskusia – mal by byť Slovák (Alexander Dubček?) paritne k tomu, ak sa prezidentom stane Čech; len týždeň predtým, než sa ním voľbou poslancov Federálneho zhromaždenia (vrátane tých dovtedajších, komunistických, stane Václav Havel, nebolo ešte rozhodnuté …
Naše rokovanie je v plnom prúde: budúci prezident V. H. sa zatiaľ usporiadane hlási do diskusie o kooptáciách, poradu vedie s právnickou korektnosťou Petr Pithart, udeľuje slovo vo vzrušenej debate: hlásim sa, a P. P. mi pokynie, predstavujem sa ako zástupca maďarskej menšiny vo VPN, ktorá je však v tomto hnutí významne zastúpená, viac ako Strana slobody alebo Strana obrody z prednovembrového Národného frontu. Maďarská menšina, zdôrazňujem, má i vo Federálnom zhromaždení viac poslancov ako tieto strany. A vôbec, maďarský prvok by mal byť v novej situácii aj politicky reprezentovaný, pokiaľ máme aktívne kultivovať duchovný priestor strednej Európy… „Určitě! V každém případě! V každém případě!“ skočí mi ihneď do reči Petr Pithart mimo stanovený protokol (citujem doslova podľa stenografického záznamu).
Symbolicky – akoby na pomyselnej pôde strednej Európy, doteraz prítomnej ako fatamorgána, pre tú chvíľu však tu vyhlásenej fakticky – dohovorili sme sa práve my dvaja, Petr a ja, dovtedy neznámi ľudia; uzavreli sme priateľstvo a vytýčili priestor nášho dialógu, nášho rozjímania: stredná Európa, a v nej Česi, Maďari, Slováci, Nemci; medzi Labe a Dunajom, medzi Šumavou, Krušnými horami a oblúkom Karpát; po stáročia premiešaní v kadlube náklonností aj nevraživostí, sebaisto i neisto vyhmatávajúci každý svoju podstatu, s večným snom o rešpektujúcej sa vzájomnosti.
Budem sa nabudúce stretávať s Petrom v Prahe, Budapešti, Bratislave i v Dunajskej Strede (kde žijem so „svojimi slovenskými Maďarmi“, na starej litavskej rakúsko-uhorskej hranici) i na Petrom toľko milovanej Šumave – odkiaľ mi raz pošle hĺbavú prázdninovú pohľadnicu, v ktorej spomenie, že som bol do tejto česko-nemeckej krajiny so svojou matkou načas vysídlený v povojnovom transfere maďarského obyvateľstva zo slovensko-maďarskej hranice, v jednom z tých boľavých príbehov strednej Európy, o ktorých Petr premýšľa a píše…
Stretávame sa potom od onoho dejinného prelomu z konca roku 1989 mnohokrát, v prvých mesiacov pohrúžení do vírov a perejí politiky, v ktorej sme sa učili plávať – a ktorá nám aj prihrávala spoločných priateľov: to keď som sa zastavoval u predsedu českej vlády Petra Pitharta spoločne s priateľom Jánom Langošom, s ktorým som sa zbratal vo VPN.
Funkcie a role, ktoré na seba Jano Langoš v tých rokoch bral – pričom sme spolu pravidelne usedali naproti Petrovi – odzrkadľujú vlnobitie politiky ranných 90. rokov, v ktorom sme sa spoločne plavili… Po kooptáciách, diskutovaných vtedy na počiatku „sametovej revolúcie“, sa v decembri 1989 stal Jano Langoš za VPN poslancom Federálneho zhromaždenia. Potom za VPN ministrom vnútra v Čalfovom federálnom kabinete. Po rozpade ČSFR stál na čele Demokratickej strany ako ideový oponent Vladimíra Mečiara. Napokon bol riaditeľom Ústavu pamäti národa, keď i ja som už namiesto politiky začal ohmatávať fenomén „pamäti“ – pamäti kultúrnej, vo vydavateľstve Kalligram, ktoré som založil a v ktorom našla v knihách svoju reprezentáciu stredoeurópska idea.
Janovmu i môjmu novému pôsobeniu venoval Petr Pithart nekonečný záujem – ak sa ako historický esejista zahĺbal do tematiky pamäti národov, bolestivej pamäti v novodobých, najmä stredoeurópskych dejinách, tak sa v Kalligrame ako predseda redakčnej rady českej edície literárnych odkazov zapojil hneď od začiatku do obnovy stredoeurópskej kultúrnej pamäti. So svojimi priateľmi, sústredenými okolo revue Přítomnost – literárnym historikom Jiřím Brabcom, filozofom Miroslavom Petříčkom a šéfredaktorom Přítomnosti Janom Vítom – pripravili pre spoločnú „visegrádskú“ edíciu zoznam kanonických českých kníh, ktoré by Kalligram mal vydať ako prezentáciu českého národného dedičstva. Bol to súpis začínajúci sa Komenského Labyrintom sveta a odtiaľ dejinami českej literatury ďalej, až k najlepším poviedkam Bohumila Hrabala.
Rovnako, prekrížením našich priateľstiev a kontaktov, prispel Petr ku vzniku ostatných visegrádských „dedičských“ edicií. Výsledkom sa stal pod egidou Kalligramu naozaj stredoeurópsky, nadnárodný, vzájomne spolupracujúci intelektuálný kruh ľudí. Vedľa Petrovej českej partie zahrnoval na slovenskej strane slovakistu a hungaristu Rudolfa Chmela, literárného historika Petra Zajaca, sociológa Martina Bútoru… do poľskej redakčnej rady na čele s Jacekom Baluchom z Jagelovskej univerzity v Krakove, v tom čase poľským veľvyslancom v Prahe, sa zapojili Adam Michnik, Józef Tischner, Andrzej Jagodzińsky, spojení s osudom Solidarnośći… V maďarskej sekcii vedenej spisovateľom Miklósom Mészölym konzultačne pôsobil významný pražský hungarista Péter Rákos, v tom čase v Prahe pôsobiaci veľvyslanec, hungarista a bohemista György Varga, ale aj spisovateľ a prekladateľ Árpád Göncz – ako sme to spoločne dohodli v Budapešti pri príležitosti schôdzky s Petrom Pithartom, už keď bol Árpád Göncz prvým slobodne zvoleným maďarským prezidentom a Petr prvým českým premiérom… Slovenské, české, maďarské a poľské, spisovateľské, prekladateľské, literárne akademické, politické povolania aj dočasný diplomatický angažmán sa v Kalligrame spojili do „malého Visegrádu“.
Existuje niekoľko ľudí, s ktorými ma zviedol osud dokopy, a už nie sú medzi nami. Z mužov Kalligramu to boli Árpád Göncz, Jacek Baluch, Péter Rákos. Ján Langoš zahynul pri dopravnej nehode 15. júna 2006 o pol ôsmej ráno pred obcou Drienovec neďaleko Košíc. Žiaľ, nielen to…
Po odchode Pétera Esterházyho v roku 2016 som sám seba stratil na celé mesiace. V Péterovi Esterházym, jednom z kľučových literárnych patrónov Kalligramu, vidí Martin Putna jedného z najvýznamnejších európskych teológov súčasnosti. A mnohí v ňom vidia všeličo iné, no nikto nespochybňuje univerzálnosť európskych hodnôt, v ktorej je zakotvené jeho písanie. Ja v ňom vidím blízkeho priateľa – a tiež koniec jednej epochy. Absolútny výkričník za koncom moderny, v ktorej etika myslenia spočívala v disciplinovanosti jazyka ľudskosti a v nenaplniteľnej túžbe po večnom mieri. Sloboda Pétera Esterházyho nedbala na naratívne očakávania čitateľov. Každá jeho veta sa zrodila zo slobodnej vôle, z vnútorného presvedčenia, ako to od neho požadovala historická a osobná skúsenosť a – samozrejme – jazyk ako najdelikátnejšia značka ľudskej bytosti. Hnacou silou Esterházyho osobnosti bola neoblomná oddanosť ľudskému dobru. Občas sa kolíšem v ilúzii, že táto jeho prirodzená, večne veselá oddanosť je schopná vyžiadať si od čitateľa, aby aj za cenu vlastného života bojoval proti neľudskosti a podlosti, ktoré každú bytosť oberajú o jej podstatu…
Prečo hovorím o Péterovi, keď je reč o Petrovi? Lebo moje slova o Péterovi Esterházym platia aj o Petrovi Pithartovi. Obaja majú síce iný typ vzdelania, matematik stojí proti právnikovi, spisovateľ proti politikovi, no obaja sú majstri jazyka. A čo je nemenej vzácne, aristokrati ľudského správania. Oni vo mne pozlátili Budapešť aj Prahu. Skoro až nebom nebeským, čo je metafora až taká romantická, že ma núti hneď aj zabrzdiť. Verejnú reč o ušľachtilej intimite takýchto priateľstiev považujem totiž za zradu, nehovoriac o tom, že keď píšem o nich a slobodnej generácii v neslobode, najmä v súvislosti s Péterom a Petrom, nemôžem nespomenúť aj nežne búrlivého občana a spisovateľa Václava Havla. Mám pred sebou obraz budínskej reštaurácie z deväťdesiatych rokov minulého storočia. Pred úsvitom sa z nej obaja opojene vynoria, český prezident aj maďarský spisovateľ, a ignorujúc čas rozlúčky, s povzneseným srdcom sa vydajú uličkou do kopca a pokračujú v rozprave o systéme na čele s neschopnými vodcami.
V mauzóleu Esterházyovcov v maďarskej obci Ganna sa ma zmocnil rovnaký pocit hroznej straty, ako keď vojaci v chráme svätého Víta zdvihli rakvu s pozostatkami Václava Havla. Akoby na zem – ako šaty – skĺzla kultúra a prejavila sa v plnej nahote naša osirelosť. Esterházyho a Havlova smrť zďaleka neznamenajú prelomové obdobie len v maďarskej a českej sebaidentifikácii, hoci jazyk, v ktorom písali, je neodmysliteľnou ochrannou známkou národa, ale mám obavy, že prelom nastal aj v širšej sfére, v rozpade neideologického, realistického vnímania sveta, vrátane kultúrneho, sociálneho a prírodného prostredia. Boli poslednými mohykánmi duchovného glóbusu moderny, na ktorom zohrali nenahraditeľnú úlohu pri rozširovaní zmyslu európskeho mieru z pozície Stredoeurópanov.
Hovorím: mier. Vojna a mier – a to nie iba v politickej a sociálnej, ale, nazdávam sa, predovšetkým v kultúrnej rovine; vojna sa dnes odohráva na bojisku humanistickej idey s postideologickým populizmom.
Všetko, aj to, čo na prvý pohľad nehovorí o Petrovi Pithartovi, je tu výpoveďou o Petrovi Pithartovi. To, čo tvrdím o Péterovi Esterházym a Václavovi Havlovi, je totožné s tým, čo hovorím o Petrovi Pithartovi. A naopak. Do spoločného profilu ich zlučuje neustály boj o reálne vnímanie sveta a o morálnu politiku v tomto rámci. Považujem ich za svojich duchovnych bratov. Garantov zmyslu, garantov jazyka, v ktorom sa zmysel vyjadruje. Aj v boľševickej diktatúre, aj v podmienkach nezrelého právneho štátu bránili slovník, ktorého významová a pojmová čistota, celková jazyková sila je ohrozená aj teraz. Sú príslušníkmi širokej rodiny čestných a múdrych Európanov – moja knižnica je ich plná. Ich schopnosť reálne vnímať svet tí, čo ignorujú význam kritického myslenia pri tvorbe všeobecného konsenzu, neustále popierajú, lebo bojujú so závisťou vlastného strachu. A z rôznych iných nedomyslených dôvodov. Som presvedčený, že mierotvorni európski realisti sú prítomní aj v knižniciach každého Stredoeurópana, hoci dôležitejšie je, aby dostali miesto v ich srdciach a mysliach. A čo je ešte podstatnejšie: aby priazeň a sympatia, ktoré prejavujú, nebránili v ich kritickom vnímaní a čítaní. Veď ich kritický pohľad pomôže aj im: posúva ich ďalej v čase a aj nás povyšuje na členov európskeho duchovného glóbusu. Medzi nich.
Vďaka nášmu európanstvu nás vo chvíľach činorodej dobroty a solidarity dokáže ovládnuť aj pocit povznesenosti. Zrejme je to radostné aj podľa Petra Pitharta, hoci jeho primárne nezamestnáva naša duša, ale stav spoločnosti a činitelia, ktorí bránia tomu, aby sme žili v dobre zorganizovanom štáte a Únii, kde má občan pocit, že pri plnení povinnosti a dodržiavaní pravidiel aj on prosperuje v ekonomickom, intelektuálnom, sociálnom a prírodnom prostredí svojho štátu, svojej únie.
České mýty vníma Petr Pithart takisto ako devastujúci barbarizmus. A nielen ten každodenný, v ktorom sa odzrkadľuje naša škandalózna necitlivosť, ale aj politický a spoločenský barbarizmus, ktorý bol neraz desivý a vražedný. Petr Pithart v nastoľovaní kritických otázok, v procese hľadania a v nemilosrdne kritických odpovediach skúma české štátotvorné procesy, pričom identifikuje spúšťače historického, politického, spoločenského primitivizmu, ktoré zväčša nachádza v ľahostajnosti, nedbalosti, egoizme, vo falošnom vnímaní národných a európských konštánt.
V centre jeho myslenia a písania stojí zmysel českých a československých dejín. A vlasť – aj tá československá. Keď niekto, tak on je ten český demokrat, ktorý sa neúnavne stará aj o veci spoločné so Slovákmi, Nemcami, Maďarmi, Poliakmi, o politike susedstva nehovoriac. Úloha národného a nášho európskeho sebaurčenia spočíva podľa Petra Pitharta v idei vzdelanosti, ktorá je identická s ideou slobody, ľudskej dôstojnosti a blaha. Existujeme v priestore, kde demokracia zdola nemá hlboko zakorenenú tradíciu, preto sa nám môže zdať, že boj s ľahostajnosťou občas stotožňujeme s bojom s hlúposťou. Český realizmus Petra Pitharta, jeho chápanie vlasti nás upozorňujú, že demokracia zhora môže byť všeličím, len nie fungujúcou demokraciou. Funkčná demokracia si vyžaduje čas, trpezlivosť, sebadisciplínu, transformáciu národných očakávaní, ale predovšetkým aktívneho občana, ktorý chápe to zásadné: demokracia sa začína doma, nie iba v kuchyni, a pokračuje tam, kde jednotlivca zaväzuje k verejnému činu a k združovaniu. Sme od toho aj v Dunajskej Strede ďaleko. Nehovorím ako útechu, že stáročné zaostávanie stredoeurópskych národov v oblasti osobnej zodpovednosti za seba a za veci verejné sa nevzťahuje iba na presné vymedzenie zmyslu českých dejín. Petr Pithart štruktúrovane pomenúva temnú stránku českej politickej kultúry, jej historické chyby a omyly, ako aj súčasné morálne deficity, charakter dnešného politického zla a irrealistických bludov takzvaného českého údelu. Bojovnosť a vytrvalosť Petra Pitharta ma niekedy privádzajú až do úžasu. Žasnem nad tým, že to nevzdal a ešte nevyhlásil, že to ohromujúce poznanie a zvláštna citlivosť, prostredníctvom ktorých dodnes hľadá to správne, nemali v tejto podobe a v tomto priestore, pri takejto politickej a spoločenskej kultúre žiadny zmysel. Ja v slabších chvíľach nemám ďaleko od ťažkého pesimizmu. Je aj mojím šťastím, že Petr Pithart ešte do tohto bodu nedospel a s každým svojím vyhlásením zvyšuje sebaúctu nás všetkých.
Najdôležitejším identifikátorom autoritatívneho jazyka je odmietanie alternatívneho výkladu. Jazyk Petra Pitharta si takúto autoritatívnosť nikdy nenárokoval. Sebaobmedzujúci charakter jeho jazyka sa utvára z tolerancie, úcty k recipientovi, z rešpektovania jeho integrity a interpretačných kompetencií. Pithartov jazyk sa vyznačuje vecnosťou myslenia, kritickým odstupom voči mýtom a iracionalitám a odzrkadľuje ako základnú hodnotu snahu o konsenzus. Najdôležitejším znakom jeho jazyka je disciplinovanosť. Spôsob jeho argumentácie nemohol byť nikdy iný ako európsky: príznačne založený na racionálnom prístupe, na tolerancii a osvietenských hodnotách ako znaku európskej kultury. Pithartov jazyk zároveň primárne odzrkadľuje historickú skúsenosť s podstatou násilia. V jeho pochybnostiach sa odrážajú najtragickejšie skúsenosti ľudskej civilizácie, vyšinuté štátne útvary, vražedné ideológie, pomätené národy, totálna zvrátenosť genocíd a etnocíd, ktoré masy povýšili na piedestál gigantických mýtov a ktorému falošní vodcovia prepožičali aj rámec zákona. Aj preto je Pithartov realizmus nepríjemný, konfrontuje nás s našou minulosťou a so sebou samými. Jeho pravdivé odpovede nešetria nikoho, ani samého seba. Napriek prísnosti však vyžarujú ľudské teplo, hlbokú empatiu k životu.
Je nepísaným pravidlom, že knižné venovanie sa nepatrí zverejniť, kým autor žije. Dúfam, že mi odpustí aj autor, ak toto pravidlo výnimočne poruším. V dedikácii jeho knihy Obrana politiky píše: Lacovi, jeho romantický bratr, Petr Pithart, 2. januára 1991. Navonok romantika, v skutočnosti citová výchova vtedy päťdesiatročného muža. Ale bolo to od vtedajšieho predsedu českej vlády viac.
Je síce pravda, že moderná ústavná demokracia, ktorá nepozná vnútorného nepriateľa, nie je štátom priateľov, ako o tom niektorí snívali v antike, ale jednou z jej základných ideí je práve politika priateľstva.
Môj priateľ, môj milý romantický brat! Drahý Petr! Nepredpokladám, že aj Tebe sa čoraz ťažšie definuje idea, v duchu ktorej by sme dnes mali konať. Nepredpokladám ani to, že potrebuješ radu, ale predsa len mi dovoľ, aby som Ti povedal: myslím si, že nám neostalo nič iné ako sokratovská idea: za všetkých okolností, vo všetkých režimoch a politických zriadeniach hovorme a konajme tak, ako to považujeme za správne a dobré. Je to fundament realizmu – aj toho českého. Nie je to bohviečo, ale lepšiu obranu právneho štátu, našej slobody aj čistoty vlastnej duše nevymyslíme.
Zdroj: Čs. dokumentační středisko