Bolesť dlho pretrváva
Aj keď by ukončenie vojnového konfliktu vyvolaného ruskou agresiou bolo pre Ukrajinu obrovskou úľavou, obnova zničenej krajiny potrvá roky.
Pred 80 rokmi, v apríli 1945, britské a americké jednotky postupne oslobodili nacistické koncentračné tábory v Ohrdrufe, Bergen-Belsene a Buchenwalde. Do tábora v Ohrdrufe vtedy vstúpili generáli Dwight Eisenhower a George Patton, ktorí sa rozhodli na vlastné oči preskúmať hrôzy, aké sa v tábore odohrávali. Urobil som to zámerne, hovoril Eisenhower, „aby som mohol poskytnúť dôkazy z prvej ruky, ak by sa niekedy v budúcnosti tieto obvinenia označovali len za ‚propagandu‘“. Po prehliadke nariadil poslať všetky americké jednotky v oblasti do Ohrdrufu, aby si každý vojak prezrel zverstvá príslušníkov SS. Okrem toho zavolal generálovi Georgeovi Marshallovi, náčelníkovi generálneho štábu armády USA, a požiadal ho, aby do oslobodených táborov pricestovali členovia Kongresu i americkí novinári a desivé scény starostlivo zdokumentovali.
Oslobodenie Ohrdrufu otvorilo mnohým Američanom, vojakom i civilistom oči, pretože dovtedy viacerí z nich nebrali vojnu v Európe za svoju a za kľúčových nepriateľov pokladali Japoncov. To sa zmenilo: keď spojenci oslobodzovali ďalšie tábory, rástlo ich odhodlanie bojovať a nenávisť voči nacistickému Nemecku. „Počúvame, že americký vojak nevie, za čo bojuje. Teraz bude aspoň vedieť, proti čomu,“ povedal Eisenhower.
Britskí poslanci v tábore
Časopis History Today v tohoročnom aprílovom čísle pripomenul, že Eisenhower nevolal iba do Washingtonu. Po prehliadke ďalších ukrutností v Buchenwalde telefonoval o tom aj Winstonovi Churchillovi, ktorý promptne zareagoval a v Dolnej snemovni navrhol okamžite vyslať do tábora skupinu poslancov, ktorí sa oboznámia s kataklizmou priamo na mieste.
V tom čase boli britské noviny natoľko zaplavené fotografiami a opismi hrôz, ktoré našli spojenecké jednotky, že verejnosť začala prejavovať určité známky „znecitlivenia“ voči týmto príbehom, ľudia to už nechceli vidieť.
V parlamentnej delegácii boli štyria konzervatívci, traja labouristi, dvaja liberáli a jeden nezávislý, okrem deviatich mužov aj jedna žena – konzervatívna poslankyňa a aktivistka za práva žien Mavis Tate. Delegáti sa rozprávali s mužmi, ktorí prežili mesiace až roky v Buchenwalde či aj v iných táboroch.
Otvorili sa oči sveta
Vo svojej správe opísali, čomu boli väzni z 50 krajín vystavení: nútené práce, „experimenty na ľuďoch, väzňoch, vyhladovanie na smrť, sadistická brutalita‘. Parlamentu ju predložili 27. apríla 1945. „Verte mi, že realita bola neopísateľne horšia ako to, čo podáva správa,“ konštatovala Mavis Tate. Zistenia z návštevy tábora prezentovala pre filmový týždenník Pathé. „Zločiny Nemecka už nie sú skryté,“ povedala. „Konečne sa otvorili oči sveta. Je našou povinnosťou premietať tieto zábery ako varovanie pre budúce generácie.“
Jeden z poslancov, lekár, ktorý slúžil ako zdravotnícky dôstojník v prvej svetovej vojne, bol šokovaný: „Rušný týždeň dôkladného čistenia a dezinfekcie Američanmi neodstránil špinu, zápach a rozklad, ktorý sa šíril všade. Mnohí ležali v polokóme, jediné, čo sa dalo nazvať živým, boli ich kalné oči a prázdny pohľad, akým nás sledovali.“
Earl Stanhope, bývalý predseda Snemovne lordov, ktorý viedol delegáciu, o tom hovoril: „Najbolestivejší bol stav tých, ktorí ešte žili. Nevyzerali ako ľudské bytosti. Napriek všetkej pozornosti armádnych zdravotníkov stále veľké množstvo väzňov umieralo. V čase, keď do tábora dorazili Američania, ich zomieralo sto denne. Keď sme sa tam dostali my, bolo ich ešte stále tridsaťpäť denne.“
Najnižší bod degradácie ľudstva
Správu predložili parlamentu 27. apríla. Do júna 1945 sa v Británii predalo viac ako 80-tisíc výtlačkov knihy pod názvom Správa parlamentnej delegácie, ďalších 30-tisíc distribuovali bezplatne. V poslednom odseku správy stálo: „Na základe dostupných dôkazov sme jednomyseľne presvedčení, že takéto tábory predstavujú najnižší bod degradácie, na aký ľudstvo doteraz kleslo.“
Dnes, 80 rokov po vojne, už vyšlo obrovské množstvo svedectiev, stovky kníh, desiatky filmov o druhej svetovej vojne i o tragédii holokaustu. Delegáti však boli prvolezci.
Pozoruhodné je, ako sa zdravotný stav viacerých poslancov zhoršil, čo sa pripisovalo ich misii v Buchenwalde.
Jeden z nich trpel kombináciou chrípky a žltačky. Ďalší dostal infekciu hrdla, ktorá trvala mnoho rokov. Traja referovali o vážnych duševných príznakoch, jeden o „ťažkom zrútení“. Dcéra jedného z nich po vyše štyroch desaťročiach spomínala: „Bola som ešte dieťa, keď som otcovi po návrate otvorila dvere. Stál tam sivý a vyčerpaný: ‚Nedotýkaj sa ma. Som celý od vší. Každý v táboroch je samá voš. Hoci nás odvšivovali, stále som celý od vší.“ Roky ho prenasledovali nočné mory.“
Objavili sa úvahy o „buchenwaldskom chrobákovi“. Mavis Tate, ktorá medzičasom vo voľbách stratila kreslo v parlamente, sa v tábore nakazila „miernou encefalitídou“. Drvila ju depresia a v roku 1947 spáchala samovraždu. Jej odchod zo sveta sa považoval za najextrémnejší príklad vplyvu návštevy tábora na delegátov.
Bolesť dlho pretrváva
Odvtedy sa Európa s výnimkou krvavého konfliktu v bývalej Juhoslávii, ktorý mal pre mnohých tamojších obyvateľov podobné dozvuky, dokázala po dlhý čas vyhnúť plnoformátovej vojne. Až kým neprišiel 24. február 2022 a Rusko vtrhlo na Ukrajinu v presvedčení, že za pár týždňov ju položí na lopatky a premení na svoj obraz. Ukrajinci sa však obdivuhodne vzchopili k obrane a Rusku jeho „špeciálnu operáciu“ zmarili. Nasledovali však tri roky hrôzy, vraždenie a mrzačenie vojakov i civilných obetí, bombardovanie obytných domov i nemocníc, únosy ukrajinských detí. To všetko sa odohráva tak neskutočne blízko, u nášho suseda. A bude to veľmi bolieť aj potom, keď sa boje skončia. Dôsledky vojny budú dlhodobo pretrvávať.
Najnovšie Ukrajina a Spojené štáty podpísali dohodu o spoločných investíciách do ukrajinského nerastného bohatstva. Trumpova vláda tým okrem očakávaných ziskov dáva najavo, že jej záleží na takej podobe Ukrajiny, kde by neprebiehala vojna, ktorá by prirodzene ťažbu nerastov komplikovala. Americká prítomnosť na Ukrajine nie je síce priamou bezpečnostnou zárukou, môže však odradiť Rusko od útokov. Minister financií Scott Bessent dokonca hovorí o americkom záväzku k mierovému procesu, ktorý by mal byť založený „na slobodnej, zvrchovanej a prosperujúcej Ukrajine“. To by bol pre Ukrajinu vystavovanú každodenným útokom, ničeniu infraštruktúry a zabíjaniu civilistov skutočný prelom. Rusko však zatiaľ ako podmienku ukončenia vojny kladie požiadavky, ktoré sú pre Ukrajinu neprijateľné.
Po minulých voľbách a po skončení mandátu prezidentky Čaputovej už nemáme na čele štátu vrcholných politikov, ktorí by naplno stáli za brániacou sa Ukrajinou. Namiesto toho sa premiér a ďalší chystajú do Moskvy koriť sa po boku Putina vraždiacej sile ruskej armády.
Aj keď by ukončenie vojnového konfliktu vyvolaného ruskou agresiou bolo pre Ukrajinu obrovskou úľavou, obnova zničenej krajiny potrvá roky. Ukrajinské rodiny budú vystavené traume a smútku z nenávratných strát. Zaslúžia si našu podanú ruku, našu podporu, našu pomoc.
Kiež by tohoročný 8. máj v ľuďoch na Slovensku posilnil toto odhodlanie.