Ľudovít Ódor v novom rúchu
Rozhodnutie Progresívneho Slovenska a bývalého premiéra Ľudovíta Ódora ako lídra kandidátky PS do eurovolieb prišlo v pravú chvíľu. Jeho najdôležitejším bodom je, že to nie je iba krok „proti“, ale aj jasné posolstvo „za“. Niežeby protesty proti unášaniu štátu rozosiate už po celom Slovensku nemali zmysel – veď aj „novopečený“ šéf eurokandidátky PS to povedal jadrne, tak, aby tomu každý rozumel: „Ťažko sa na to pozerá, ako súčasná vláda unáša Slovensko. Agresívny hranatý valec ničí všetko, čo mu príde do cesty. Dejú sa absurdné veci. Z takých, ktorých by sme mali stíhať, robíme policajtov, pytliak chráni národný park. Čím väčší lotor alebo diletant, tým má teraz väčšie šance na riadiacu funkciu v štáte.“ Jeho ponuka „odborných a politických skúseností“ však zdôrazňuje aj to, v čom môže byť jeho prínos, za čo sa stavia. Za inú budúcnosť, než tú, do ktorej nás tlačí vládnuca garnitúra nacionálno-sociálnych populistov. Za budúcnosť, ktorú nebudú určovať „spin diktátori“, autoritárski politici manipulujúci fakty a predstierajúci demokraciu.
K tomuto základnému zisteniu možno pridať zopár poznámok.
Po prvé, bývalého premiéra zaujala možnosť spájania prodemokratických síl. Progresívci, ktorí sa postupne vyprofilovali ako liberálna, centristická, proeurópska strana, by mohli podľa neho „osloviť ľudí zo stredu alebo možno aj mierne stredopravých voličov“, čím by „vznikla silná a stabilná prodemokratická chrbtica slovenskej politickej scény“. V nedávnych voľbách sme sa opäť presvedčili, čo to znamená, ak sa roztrieštenosť tejto časti politického spektra nepodarí preklenúť. Slovensko by dnes skutočne potrebovalo posilnenie širšieho demokratického stredu. Pri jeho konštituovaní nemá Ódor problém, ako sám hovorí, ani s niektorými ľavicovými názormi.
Takého stredu, ktorý kedysi v časoch po druhej svetovej vojne, v roku 1949, americký historik Arthur Schlesinger, Jr. označil za „vital center“, za „životodarné ohnisko“: silnú liberálnu alternatívu proti obom totalitám, fašistickej i komunistickej, ktorá spájala ochranu práv jednotlivca a slobodný trh s potrebnými intervenciami štátu vo všeobecnom záujme. Žiaľ, za posledné desaťročia sa tento politický prúd v Európe, a nielen tam, oslabil.
Pripomeňme, po druhé, že Ľudovít Ódor so svojou knihou Rýchlokurz geniality preloženou do maďarčiny nedávno cestoval a diskutoval napríklad aj v Dunajskej Strede a v Komárne. Dá sa očakávať, že v novej role by mohol pootvoriť cestu do slovenského centristického projektu aj tým maďarským spoluobčanom, ktorí nepatria k obdivovateľom Viktora Orbána.
Po tretie, spojenectvo Ódora a PS umožňuje ukázať našim zahraničným partnerom, najmä v euroatlantickom spoločenstve, že Slovensko má aj inú tvár, než predstavujú tí, čo sa dnes ocitli vo vládnych kreslách. „Naši partneri v EÚ potrebujú vidieť, že Slovensko má vo vnútri širokú prodemokratickú silu, ktorá nechce z našej krajiny robiť guberniu či banánovú republiku.“ V Európskom parlamente by tak pribudli poslanci, „ktorí sú aktívni aj v európskych témach a majú čo povedať.“
Po štvrté, jeho kandidatúra môže zvýšiť záujem o európske voľby. Svojím rozhľadom i humorom môže v kampani osloviť širšiu verejnosť a tým azda docieliť aspoň trochu vyššiu volebnú účasť. Navyše, ak uspeje a súčasne bude okrem povinností v Bruseli prítomný aj v domácom verejnom diskurze, mohol by prispieť k posilneniu toho, čomu sa hovorí informovaná voľba: k väčšej ekonomickej i politickej vzdelanosti občanov, ktorí sú dnes zaplavení nebývalým množstvom dezinformácií, hoaxov a lží pochádzajúcich nielen od anonymných autorov na sociálnych sieťach, ale priamo z úst niektorých politikov vládnej zostavy. Dovolím si drobný námet: keďže sa bývalý šéf úradníckeho kabinetu osvedčil ako mimoriadne zdatný komunikátor, mohol by si zriadiť akési „Bruselské okienko“ (podobne ako kedysi Václav Havel mal svoje pravidelné „Hovory z Lán“), v ktorom by verejnosti tlmočil fungovanie Európskeho parlamentu, Európskej komisie i ďalších európskych inštitúcií tak, aby tomu rozumel aj bežný občan.
Po piate, podľa slov predsedu PS Michala Šimečku sa Ódor stane aj predsedom správnej rady nového think-tanku strany, Progresívneho inštitútu. V tejto pozícii zúročí skúsenosti, ktoré získal z predchádzajúceho pôsobenia – ako riaditeľ Inštitútu finančnej politiky, spoluzakladateľ Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a Útvaru hodnoty za peniaze, poradca premiérky Ivety Radičovej a ministra financií Ivana Mikloša, viceguvernér Národnej banky Slovenska i hosťujúci profesor na Stredoeurópskej univerzite. No nielen to. Pri budovaní nového think-tanku bude môcť osloviť aj viacerých analytikov, ktorých Ficova vláda povyhadzovala. A prípadne prizvať niektorých svojich kolegov či kolegyne z čias úradníckej vlády.
Tým by sa do istej miery mohol zopakovať vývoj z obdobia mečiarizmu, keď viacerí kvalifikovaní ľudia vypudení Vladimírom Mečiarom z vládnych i verejných postov našli uplatnenie v mimovládnom prostredí a posilnili tak občiansku spoločnosť. Vďaka tomu sa tretí sektor vyprofiloval nielen ako poskytovateľ služieb či solídna analytická základňa, ale aj ako významná politická sila. Dnes by sa tak mohli presadiť nielen v treťom sektore či v biznise, ale aj v najsilnejšej opozičnej strane. „Vtedy sme sa proti praktikám moci vedeli spojiť,“ konštatuje Ódor. „Je nás dosť, aby sme im nedovolili uniesť štát. Demokracia nie je o tom, že keď máte 51 percent, môžete urobiť čokoľvek. Demokracia je o tom, ako spravovať krajinu, aby sa v nej každý cítil doma.“
Ľudovít Ódor sa umiestňuje tam, kde cíti, že patrí. Napríklad o prezidentských voľbách vôbec neuvažoval: „Tam sú kvalifikovanejší kandidáti, ako napríklad Ivan Korčok. Nevidel by som tam svoju pridanú hodnotu,“ povedal. Úplne však nevylúčil ani návrat na domácu politickú scénu.
On sám pritom pridanou hodnotou bezpochyby bude.
Rozhodnutie Progresívneho Slovenska a Ľudovíta Ódora sa uskutočňuje v dobe, keď predstavitelia vládnej koalície kladú vence na hrob komunistického prezidenta Gustáva Husáka. Politika, ktorý síce obhajoval slovenské záujmy, vložil sa do SNP a dokázal vydržať mučenie v stalinistickom žalári, avšak predtým sa sám podieľal na zvalcovaní demokracie a nastolení totalitnej moci. Politika, čo zradil Alexandra Dubčeka a stál na čele normalizačného režimu, ktorý postihol státisíce ľudí, prenasledoval a väznil disidentov, umŕtvil slobodný politický život.
O to väčšmi poteší, že pri blížiacom sa 76. výročí „Víťazného februára“, komunistického prevratu, ktorý nás uniesol na východ, si môžeme pripiť na dobrú správu. Do zápasu za otvorené, prozápadné demokratické Slovensko sa nanovo zapojil sympatický politik Ľudovít Ódor, ktorý síce pozná Ficovu orientáciu na všetky štyri svetové strany, ale ktorý vie, kde je sever – totiž na západe.