Som sorosovec
Dlhšie som zvažoval, či sa na sklonku života, prinajmenšom z estetických príčin, mám ešte zapojiť do špecifického predvolebného žánru. Naposledy som sa nechal vyburcovať mečiarizmom, ale to je už pre mnohých pravek. Aj som dosť publikoval doma i v zahraničí, hovorilo sa tomu vtedy očierňovanie Slovenska, nie mečiarizmu, ale Slovenska. Nie žeby som nad ním zvíťazil, ale predsa len sa mi po voľbách roku 1998 uľavilo, že som sa zasadzoval za správnu vec. Teda demokraciu, liberálnu demokraciu, právny štát…
Teraz, po vyše štvrťstoročí, sa akosi neviem zapojiť do súčasného brutálneho diskurzu, nielen preto, že neovládam ten jeho slovník a štýl. Ale, aby som použil po prvý raz v živote toto slovo v písomnej podobe, drístanie, ktorého som denne svedkom, presahuje hranice prípustné v civilizovanej spoločnosti. Nedá mi mlčať.
Ostanem pre túto príležitosť pri sorosovskom drístaní, keďže mám pocit, že som vo veci trochu príslušný. A najmä preto, že Georgea Sorosa, v najhorších tradíciách mečiarizmu z deväťdesiatych rokov, chcú novodobí ochrancovia národa stále vnucovať rodákom ako najväčšie nebezpečenstvo ich národnej suverenity a príčinu všetkých ich bied. Dnes je menovite tým najväčším používateľom tohto zaklínadla Robert Fico, ale má príčinlivých učeníkov. Aj keď i on je vlastne iba plagiátorom – Viktora Orbána. Hoci, dostaneme sa k tomu, aj ten je len plagiátor.
Podľahol som, úprimne priznávam, po roku 1989 ilúzii, že v strednej Európe, aj s odkazom na iste idealizované masarykovské tradície prvej republiky (ale bol to vtedy na okolí jediný demokratický štát), sa dá vybudovať demokratická, občianska spoločnosť, v ktorej, ako ju definoval Sorosov učiteľ, rakúsko-britský filozof Karl Popper, možno vymeniť tých, ktorí sú pri moci bez násilia, rýchlo a bez veľkých škôd, kádrových zemetrasení a masového prezliekania kabátov; že možno vybudovať otvorenú spoločnosť, v ktorej sú chránené menšiny, práva a slobody jednotlivcov, kde menšiny sa môžu stať väčšinami, aj naopak; že možno v tom historicky na rôzny spôsob vytváranom postkomunistickom priestore vybudovať vládu práva, ktorá bude bezpečnou garanciou voči všetkým možným nástrahám budúcich politikov s diktátorskými sklonmi.
A že sa nám ich vyliahlo v tomto priestore neúrekom, a úspešne ohlupujú voličov, sme vtedy ešte tiež, priznávam, netušili. Pamätníci i dejiny dosvedčia, že to v tých zdanlivo dávnominulých deväťdesiatych rokoch viselo takmer na tom povestnom vlásku a mohli sme sa zobúdzať v celkom inej, byzantskej geopolitickej konštelácii, ktorú nám teraz dobrá polovica rodákov po vyše troch desaťročiach znovu ponúka ako perspektívnu „demokratickú“ alternatívu. Vyhovujúcu vraj nášmu tradičnému karpatsko-pastierskemu, údajne len „rustikálnemu“, ale najmä proruskému, protizápadnému, rasovému, homofóbnemu, kresťanskému konzervativizmu, vlastnému starej postkomunistickej ľavici, teda smerákom, aj populistom a postfašistom každej sorty. Už sa ich ani nedá celkom dobre rozlíšiť.
Našťastie, vzkriesenie povedomia občianskej spoločnosti bolo u nás po roku 1989 predsa len ešte príliš čerstvé nato, aby ho populistickí nacionalistickí politici načisto zničili. (Nie je veľa štátov v európskom priestore, ktoré by boli založené na nepotrestanom štátnom terorizme!) Aj preto mnohí v deväťdesiatych rokoch privítali každú možnosť postaviť im v ich deštrukčných prácach hrádzu. Občianske združenia, mimovládne organizácie, tretí sektor, proeurópske kultúrne inštitúcie, demokratickí novinári sprava i zľava, ale najmä mladí ľudia, študenti, ktorým základné civilizačné hodnoty dobra, pravdy a krásy neboli ľahostajné, sa stali neprehliadnuteľnými účastníkmi zápasu o ďalšie smerovanie spoločnosti. Ten zápas o udržanie demokracie, právneho štátu, o nezávislosť médií, justície, vzdelania a kultúry sa síce podarilo v roku 1998 vyhrať, ale jeho udržateľnosť je dodnes stále krehká.
Viacerí sme sa pritom stretli na spomínanom princípe otvorenej spoločnosti ako fundamente, na ktorom možno túto cestu ďalej spevňovať v západnom smere. Otvorenosť znamenala cestu k širšiemu vzdelaniu, kritickému mysleniu, k rôznostiam a inakostiam, k tolerancii voči sekulárnemu aj veriacemu svetu.
Presnejšie, stretli sme sa pri budovaní základov Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorej donorom bol spomínaný finančník a filantrop George Soros. Ten Soros, ktorý bol tŕňom v oku už boľševikom východo-strednej Európy pred rokom 1989 a rýchlo si ich pozíciu osvojili aj noví milovníci starých poriadkov, resp. prezlečení nacionálni populisti, autoritári a diktátori nielen slovenskej, ale i českej, maďarskej, poľskej proveniencie, o ostatných nevraviac. Napokon, nie náhodou ho Viktor Orbán vyhlásil nedávno za najväčšie zlo nielen tohto priestoru, za hrozbu národného sebaurčenia a jeho odovzdania do rúk globálnej elity (neváhal preto roku 2010 zmeniť aj ústavu!). Preložené do zrozumiteľnej reči: za nebezpečenstvo pre všetkých autoritárov, manipulátorov, diktátorov sveta. Chronických či skôr patologických nepriateľov kritického myslenia.
Tí nie náhodou jeho unikátne učilište, Stredoeurópsku univerzitu, vyhnali z Prahy, z Budapešti aj z Varšavy. V Bratislave ju naši noví národno-kresťansko-komunistické koryfeji ani neprijali! Cudzie nechceme, svoje si nedáme, hovorili si zjavne. Mohli sme mať špičkovú svetovú univerzitu v prvej stovke, máme tisíce študentov v zahraničí! Otvorená spoločnosť na slovenský spôsob.
Fakt, že Soros, ktorý dosiaľ venoval na humanizačné, demokratické, ľudsko-právne projekty vo svete tridsať miliárd dolárov, je v očiach dnešných tzv. národných konzervatívcov ľavičiar, dokonca reprezentant amerického marxizmu, novodobým slovenským plagiátorom Orbána neprekáža. Stavili totiž, spolu so všetkého schopnými národniarmi, na maďarskú kartu v obrátenom garde: napodobňujú, ba rovno obdivujú Orbána. Pomáhajú mu odvliecť internacionálu stredoeurópskych nacionalistov trochu ďalej na východ. Sme tak svedkami ojedinelého javu – spájania nacionalistov!
Oni, včerajší maďarožrúti (Hedviga Malinová bude ich dosmrtnou výčitkou, takisto ako moldavskí Rómovia), v domnení, že ich voliči, tí rustikálni Slováci, podľa antropológa Juraja Buzalku postsedliaci, a ich provinčná elita, termínom Lászlóa Szigetiho povedané, diplomovaní barbari, predsa vedia, rovnako ako ich maďarskí pobratimovia na budínskom hradnom vŕšku a pod ním, že na vine všetkej ich biedy je predsa Soros, otvorená spoločnosť, právny štát. Tento Američan, Žid, Maďar spoľahlivo spája všetky naše predsudky. Aj, iba zdanlivo paradoxne, ten maďarský či antimaďarský. Je to maďarská karta naruby!
Som takpovediac zakladajúci sorosovec. Prežil som s vyše tridsaťročnou Nadáciou otvorenej spoločnosti jej pionierske sedemročie, jedno z najzmysluplnejších v mojom živote. V zápase o nezávislú vzdelanosť, kultúru, médiá, justíciu, ľudské práva, o zlepšovanie zdravotníctva, života Rómov atď. mala v deväťdesiatych rokoch významný podiel.
Nadácia spolu s ďalšími mimovládkami suplovala do značnej miery deficity už vtedy skorumpovaného štátu. Bolo to v období vari najhoršieho vývoja slovenskej spoločnosti, v čase mečiarizmu, ktorý je už, žiaľ, pre mladšie pokolenia dávnou, uzavretou minulosťou, neraz celkom zabudnutou. Bol to čas, keď naša novým štátom inštalovaná spoločnosť, po počiatočnom nadýchnutí a otvorení, sa začala znova nebezpečne zatvárať, keď liberálna demokracia, právny štát boli základne ohrozené tým najhrubším, mysleli sme si vtedy, najprimitívnejším nacionalistickým populizmom, ktorého základným cieľom bolo zúčastniť sa na privatizačnej rabovačke. A izolovať sa od sveta, ktorý našej „svojstojnosti“ nerozumel.
Zjednodušme to a zopakujme — mali sme namále, už vtedy sme boli ostrovom neliberálnej demokracie, len sme nemali ešte ten termín či terminológiu. A mnohých problém nezaujímal, jedných preto, lebo chceli rýchle zbohatnúť, druhých, lebo sa báli chudoby. Stredný stav sa vytratil do ľahostajnosti. Byť kritický znamenalo pre moc byť protislovenský, a toho biľagu sa ľudia báli, netušili, že práve z bahna triedy sú na ceste do bahna etnika.
Mnohí sme vtedy napriek všetkému uverili tomu stredoeurópskemu liberálnodemokratickému snu o otvorenej spoločnosti, v ktorej vládne súdržnosť založená na opaku nenávisti, empatia, solidarita vytláčajúca ľahostajnosť a zákernosť, ktorá už vtedy tak rozdeľovala spoločnosť a vyvrhovala tých druhých, aká hrôza, priamo z národa. Lebo oni, tí praví, si vtedy sprivatizovali nielen majetky a štát, ale i národ. Našťastie nie celú spoločnosť.
Dedičstvo tých čias však nesieme so sebou či skôr v sebe. Nenávisť voči otvorenej, osvietenskej, vzdelanostnej spoločnosti, ktorú dnes zažívame, bola a je totiž nenávisťou voči liberálnej demokracii. Voči civilizačne, to jest na rešpektovaní istých noriem, fungujúcemu právnemu štátu. Kolektívna mentalita uzavretosti vyznáva právny štát podľa vlastných pravidiel, ktorých základom je nacionalistické sebectvo.
Založili sme si naň tu doma, už pred tridsiatimi rokmi sami, iba sme vtedy netušili, že budeme raz plagiátori Viktora Orbána. Ale, čo už v spoločnosti, kde plagiát a nevzdelanosť, nekultúrnosť sú priamo podmienkou úspešnej politickej kariéry. Voličom nielen tolerovanej, ale honorovanej.
Protestujem preto: veď to my Slováci, presnejšie mečiarovskí Slováci, sme predsa založili neliberálnu demokraciu, Maďari nám tento prvolezecký skutok len ukradli a aj Fareed Zakaria ju pomenoval až roku 1997. Viktor Orbán, ktorý ju začal „vylepšovať“ roku 1998, je plagiátor Mečiara, ibaže ten neštudoval za peniaze Georgea Sorosa v Oxforde, nemal na to, aby sa dostal do svetových dejín. Škoda, hoci už v tých časoch naši príčinliví novonárodovci chceli založiť inštitúciu, ktorá by bojovala za tzv. pravdivý obraz Slovenska v zahraničí. Presadzovali ho vehementne, našťastie, iba doma. Trochu sme im to vtedy, kajúcne priznávam, prekazili.
Keď sme pred pätnástimi rokmi vydali v Kalligrame osobitné číslo časopisu OS venované výročiu Nadácie otvorenej spoločnosti, začal som svoju úvahu touto, ako zvyčajne, dlhšou vetou: „Pozerám nedávno neskorovečerné verejnoprávne televízne rozhovory a čudujem sa nielen zostave, ale i výrokom diskutérov, z ktorých som si zapamätal jeden: Však dobre vieme, odkiaľ sú tie občianske združenia a nadácie platené, a druhý: Bolo by sa treba mnohým tým pozrieť na rodokmeň“.
Po ďalšom pätnásťročí sa veľa nezmenilo, skôr by som povedal, že iba slovník zhrubol a realita je ešte horšia, vyplavuje z nás to menej ľudské. Prívržencov nenávisti, neslobody, zatvorenej spoločnosti skôr pribúda ako ubúda. Spoločnosť, podstatnou zásluhou politikov, ale aj voličov hrubne, privykla si na beztrestnosť šírenia lží, bludov, na nekultúrnosť. Militantný barbarizmus ju tlačí do latentnej studenej občianskej vojny. Akoby jej nefungoval elementárny kritický korektív, jednoduchšie – kontrolné svetielka, avizujúce nebezpečenstvo na ceste.
Ak pripustíme, že naši rodáci sú naklonení takémuto spôsobu spravovania vecí verejných, takémuto životu, takémuto slovníku, hovoríme vlastne o zlyhaní vzdelania, nielen toho rodinného a školského, ale komplexného, pod ktorým sme možno podpísaní všetci, ktorí sme tu žili a žijeme. Ale keď je nevzdelanosť spoľahlivý prostriedok moci, teda jej barbarizácie, ťažko jej budete brániť jemnými nástrojmi kultúry. Už naši predkovia nie nadarmo hovorili, že na hrubé vrece načim hrubá záplata.
A keď dnes vidím, že našinec po vzore toho maďarského chce radšej teplo od báťušku cára z Východu ako slobodu a liberálnu demokraciu zo Západu, priznávam už menej kajúcne: kdesi sme naozaj zlyhali. Dovolili sme vytvorenie spoločnosti nenávisti. To nevymyslel Orbán, ani Mečiar, ani naši ľaví či praví extrémisti, rustikálni či skôr krčmoví rodáci, postsedliaci, oni iba, každý svojou hrivnou, prispeli k izolacionistickej devastácii nášho priestoru, ktorý má pre podobných populistických manipulátorov stále slabosť. Nepostavili sme tie hrádze proti nim dostatočne vysoké a pevné.
Preto sa, napriek všetkej novej geopolitickej situácii, znova žiada revitalizácia súdržnosti demokratov z roku 1998 za intenzívnej spoluúčasti občianskych aktivistov. To by bola nielen odpoveď na sorosovské drísty, ale aj impulz pre nekončiaci sa zápas o otvorenú spoločnosť.
Potrebný je k tomu však nový obsah. Nielen NATO, EÚ, štátna správa slúžiaca občanom, teda nie štát silný voči občanom, ale štát slúžiaci občanom, funkčný, fungujúci štát s čitateľnou a predvídateľnou sociálnou ekonomikou a trhom, slušnosťou vo verejnom priestore, ale aj s istotami každodenného bytia i živobytia a ľudskej dôstojnosti pre všetkých. A nespochybniteľnou geopolitickou ukotvenosťou, ktorá to môže zaručiť.
Je to po štvrťstoročí stále iba nedostižný sen? Ak by sa nám nesplnil, bude to aj naša vina.
P.S. Slovník súčasného slovenského jazyka, 2006, s. 787: dríst – nepremyslené, prázdne hlúpe reči; drístať – nepremyslene, neuvážene, obyčajne aj veľa a zbytočne rozprávať, tárať, tliapať, trepať.
Knihovna PP biograficky a bibliograficky doplňuje:
doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc. (1939)
literární vědec a historik, slovakista, hungarista, exeget středoevropské kultury;působil pedagogicky na Univerzitě Komenského v Bratislavě a na Univerzitě Karlově v Praze: zde v r. 1994 vedoucí Kabinetu slovakistiky v rámci tehdejší Katedry slavistiky FF UK, vedl transformaci slovakistiky a hungaristiky na středoevropská, jihoevropská a východoevropská studia (Katedra středoevropských studií FF UK);
1990-92 posledním velvyslancem ČSFR v Maďarsku; ve druhé vládě M. Dzurindy ministrem kultury Slovenské republiky; v kabinetu I. Radičové místopředsedou vlády pro lidská práva a menšiny SK;
1993-2000 prezidentem Nadácie otvorenej spoločnosti (Open Society Foundation); místopředsedou mezi-národnostní, maďarsko-slovenské politické strany Híd na Slovensku – Most. Autor esejistických knih Romantismus v globalisme: malé národy – velké mýty; Slovenský komplex; Moje Česko-Slovensko aj.editor Slovenská otázka ve 20. století.
