František Mikloško

Európan, Čech, náš priateľ

Václav Havel mal rád Slovensko, Zdeněk Jičínský mi raz povedal, že má rád slovenské sny, Jan Sokol sa ako minister školstva v roku 1998 zasadil, aby slovenskí študenti mohli bezplatne študovať v Čechách, a takto by sme mohli pokračovať pri opise vzťahu mnohých Čechov k Slovensku. Ale poznal som iba Petra Pitharta, ktorý miloval Slovensko, mal ho za mladosti stopom prejazdené a ako jediný hovoril, že Česi potrebujú Slovensko ako zrkadlo k pravdivému pohľadu o sebe.

S Petrom Pithartom som sa osobne spoznal v roku 1990, keď som sa stal predsedom Slovenskej národnej rady, a on po voľbách 1990 pokračoval na poste predsedu českej vlády. Viazala nás úzka spolupráca pri rokovaniach českých a slovenských republikových reprezentácií o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa. V čom tkvel ich neúspech z odstupu tridsiatich rokov?

Peter Pithart správne tvrdí, že dvojročné volebné obdobie 1990–1992 bolo príliš krátke, aby sa v ňom mohli vyriešiť základné štátoprávne otázky. Na Slovensku by ale dlhšie volebné obdobie prinieslo ešte väčšie komplikácie. V apríli 1991 sme odvolali z postu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Novovzniknuté HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) na čele s Mečiarom odišlo v parlamente do opozície. Vládna koalícia VPN (Verejnosť proti násiliu) – KDH (Kresťanskodemokratické hnutie) – DS (Demokratická strana) – MNI (Maďarská nezávislá iniciatíva) mala ešte väčšinu v Predsedníctve SNR, čo bol rozhodujúci orgán, ale v parlamente mala väčšinu už len s tichou podporou maďarských strán Spolužitie a MKDH (Maďarské kresťanskodemokratické hnutie). V marci 1992 sa od KDH odštiepilo SKDH (Slovenské kresťanskodemokratické hnutie) na čele s Jánom Klepáčom. Ministri za KDH, ktorí s ním odišli, zostali síce vo vláde, ale v parlamente ich poslanci hlasovali už s opozíciou. Vládna koalícia dovládla do volieb v júni 1992 aj s podporou maďarských opozičných strán už len ako menšinová.

Peter Pithart prijal myšlienku, aby budúce federatívne usporiadanie Československa sme začali budovať odspodu, z vôle republík. Republiky ústavne reprezentovali predsedníctva národných rád. Len práve v tom, najmä na slovenskej strane, bol problém. Záujem na zmene filozofie štátu a prerozdelení kompetencií v štáte mala najmä slovenská strana. Predsedníctvo ČNR na rokovaniach skôr len reagovalo na slovenské požiadavky. Ale čo bolo horšie, Predsedníctvo SNR, ktoré tvorili predstavitelia najprv ôsmych a nakoniec desiatich politických strán nemalo ujasnené predstavy o týchto zmenách. A tak na rokovaniach vznikali situácie, že sa členovia Predsedníctva SNR medzi sebou hádali a českí sa tomu prizerali. Na jar 1992 som bol v pražskej televíznej relácii “Co týden dal“ spolu s Václavom Klausom. Po relácii mi povedal: „Pán predseda, po voľbách už nemôžeme chodiť po hradoch a zámkoch,¹ a donekonečna so dohovárať o budúcej podobe štátu. Predsedovia víťazných strán sa musia dohodnúť na tejto podobe a preniesť túto vôľu do svojich strán a parlamentov.“ Václav Klaus mal pravdu, že rokovania v rokoch 1990–1992 boli dlhé a ťažkopádne. Jeho rokovania s Vladimírom Mečiarom podľa jeho predstáv boli síce kratšie, ale výsledok bolo rozdelenie Československa.

Aké boli predstavy o budúcom usporiadaní Československa? Prvý svoju predstavu zverejnil Ján Čarnogurský, keď vyslovil tézu o „slovenskej hviezdičke na európskom nebi“. Čarnogurský pod tým myslel, aby sa federálne, české a slovenské zákonodarstvo formovalo tak, že keď bude Československo vstupovať do Európskej únie, budeme pripravení tam vstúpiť každý sám. Poslal ma s touto myšlienkou za ekonómami VPN Augustínom Mariánom Húskom a Hvezdoňom Kočtúchom. Oni na ňu nezareagovali. Húska mi neskôr povedal, že toto je čas, kedy veľmoci akceptujú vznik nových štátov, ktorý sa už tak ľahko nebude opakovať. Jeden český politik mi na túto myšlienku povedal, že to by nám zrejme vyhovovalo, aby sme sa do chvíle vstupu do EÚ ešte niesli na federálnom rozpočte a potom pekne odišli. Keď toto Jánovi Čarnogurskému nevyšlo, prišiel s myšlienkou štátnej zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou ako základom budúcej federálnej ústavy. Táto cesta sa ukazovala značne komplikovaná. Dostať do jednej zmluvy všetky väzby a delenie kompetencií v štáte, ktorý mal za sebou takmer sedemdesiatročnú spoločnú existenciu, sa ukázalo v tak krátkom čase a pri rozdielnych pohľadoch oboch strán ako nemožné. Keď som sa v jednej chvíli opýtal Jána Čarnogurského, aký zmysel vidí v takejto zmluve, povedal: „Zmluvy robia rovnocenní partneri. Česi musia raz zobrať Slovákov za rovnocenného partnera!“

Často za mnou ako za predsedom SNR vtedy chodil Jaroslav Šabata, ktorý bol po voľbách 1990 minister bez portfeje v Pithartovej vláde, s poverením pre kontakty medzi českou a slovenskou vládou. Navrhoval, aby sme si na Slovensku osvojili model Beneluxu na báze Čechy, Morava, Slovensko². Musím priznať, že sme si k takémuto riešeniu nevytvorili vzťah.

Prezident Václav Havel hľadal model usporiadania, v ktorom by sa Slováci cítili rovnocenne zastúpení. Havel prijal myšlienku štátnej zmluvy a navrhoval, aby išlo o zmluvu, ktorú by spolu uzavreli ČNR a SNR menom Českej republiky a Slovenskej republiky. Chcel, aby nebola dlhá. Pokiaľ išlo o budúcu podobu federálneho parlamentu, navrhoval, aby existoval jednokomorový federálny parlament so zákazom majorizácie a druhá komora tzv. Federálna rada zložená zo zástupcov (predsedníctiev) národných rád, s právom veta. Keď tento model, potom čo nám ho predtým už odovzdal v písomnej podobe, znovu prednášal 3. novembra 1991 na Hrádečku, kde sme sa stretli vrcholoví predstavitelia republík a federácie, v jednej chvíli som za slovenskú stranu zareagoval zrejme od veci, lebo Peter Pithart spontánne zakričal: „Vždyť oni to vůbec nečetli!“ Asi mal pravdu, lebo voči takémuto modelu sme mali historickú nedôveru. Obávali sme sa, že česká strana by mohla v budúcnosti získať vplyv na slovenskej politickej scéne, ako sa to stávalo za prvej republiky, a takto by zástupcovia SNR jednoducho nemuseli reprezentovať záujmy Slovenska.

Peter Pithart, ako premiér českej vlády mal našu úplnú dôveru – už pri rokovaniach v roku 1990 o rozdelení kompetencií vo federácii, keď slovenskú stranu viedol po voľbách premiér Vladimír Mečiar³. Keď sa rokovania dostali do slepej uličky, odrazu ma Mečiar požiadal, aby som záverečné rokovanie s predstaviteľmi federácie a českej strany v novembri 1990 v Hrzánskom paláci v Prahe viedol ja, ktorý som nebol vôbec v obraze. Pri tomto rokovaní sedeli vedľa mňa podpredseda slovenskej vlády pre ekonomiku Jozef Kučerák, Ján Čarnogurský, Peter Pithart a Vladimír Mečiar. Keď Václav Klaus za federálnu vládu niečo navrhol, opýtal som sa Kučeráka, Čarnogurského a Pitharta, či je súhlas. Takto sme dospeli k dohode o kompetenčnom zákone.

Pokiaľ ide o model budúceho štátoprávneho usporiadania, v spomínanej diskusii v novembri 1991 na Hrádečku Peter Pithart na adresu prípadnej konfederácie povedal, že by to bola len prechodná forma, ktorá by viedla nakoniec k rozdeleniu. Keď sa však rokovania nehýbali dopredu, Pithart vyslovil v televíznom prejave 10. novembra 1991 pamätnú vetu o „dvoj-domku“⁵, ako o možnom budúcom modeli. K úvahám, ako by takýto dvoj-dom mal v skutočnosti vyzerať už nedošlo. Ale v celom jeho prístupe som videl snahu hľadať s empatiou voči slovenskej strane všetky možnosti, aby sa spolužitie Čechov a Slovákov na nejakej báze zachovalo.

Bolo možné spoločný štát zachrániť? V prvom rade, volebné obdobie 1990–1992 bolo v niečom neopakovateľné. Na najvyšších postoch federácie i oboch republík sme boli priatelia z časov predchádzajúceho disentu českej a slovenskej spoločnosti: Václav Havel, Jiří Dienstbier, Petr Pithart, Václav Benda, Zdeněk Jičínský, Pavel Rychetský, Jan Sokol, Ján Langoš, Ján Čarnogurský, František Mikloško a ďalší. Spájalo nás spoločné nadšenie z epochálneho pádu komunizmu v Európe. V nikom z nás nebola vôľa pre rozdelenie štátu, nedokázali sme však nájsť jeho víziu ako spoločného. Kto bol viac na vine? Česká, alebo slovenská strana? V decembri 1990 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o prerozdelení kompetencií v štáte. Krátko nato som hovoril s prvým podpredsedom Federálneho zhromaždenia Zdenkom Jičínským a on mi povedal, že po prijatí tohto zákona, česká strana už nie je v tomto smere politicky disponovaná na ďalšie rokovania. Ja som mu vtedy povedal: „Zdenku, to je katastrofa, lebo my len začíname.“ Na druhej strane, raz mi niekto z českých predstaviteľov povedal: „Povedzte čo chcete, my vám to splníme, ale sľúbte, že viac už nebudete chcieť.“ My sme takéto niečo nevedeli sľúbiť. Slovensko intuitívne smerovalo k samostatnosti.

Naše priateľstvo s Petrom Pithartom neskončilo volebným obdobím 1990–1992. Často sme sa stretávali, či v cudzine, v Prahe, alebo na Slovensku, kam Peter rád cl. Samozrejme, aj tento veľký znalec Slovenska mal svoje rezervy. V roku 2003, keď bol predsedom Národnej rady SR Pavol Hrušovský, trávili sme dovolenku v Tatranskej Javorine, vo vládnych bungalovoch, ktoré po páde komunizmu pripadli Národnej rade. Ja s rodinou môjho brata Mariána, ktorý bol vtedy krajským tajomníkom KDH v Nitrianskom kraji, sme bývali v Husákovom bungalove a Peter Pithart býval v Biľakovom bungalove. Raz sme sa stretli vonku a brat Marián sa opýtal Pithartovej vnučky Aničky: „Koľkatáčka si?“ Nastali isté rozpaky, ani Peter, ani jeho vnučka nevedeli celkom, čo to znamená? Keď sme vysvetlili, že „do ktorej triedy chodíš?“, otázka smerom k Pithartovmu vnukovi Ferdovi „a ty si koľkaták?“ bola zodpovedaná už bez problémov… Vidno, že aj v tomto prípade sme sa s Čechmi dohovorili – chcelo to len spoločnú vôľu.

Naposledy sme boli dlhšie spolu v Budapešti v roku 2013, keď Peter Pithart dostal stredoeurópsku Cenu sv. Vojtecha, ktorú mu odovzdal maďarský prezident János Áder. Peter Pithart sa touto cenou pričlenil v Čechách k jej nositeľom kardinálovi Františkovi Tomáškovi a Václavovi Havlovi.

Peter Pithart: Európan, Čech, náš priateľ!

Mnohaja lita, blahaja lita!

1. Klausovsky „ironická“ narážka na to, že se předchozí, opakovaná česko-slovenská jednání/rokovania (parlamentní i vládní) o státoprávním uspořádání uskutečnila (jejich místa shrnujeme makaronsky:) mj. na zámku Slavkov u Brna, v Budmericiach, v Kroměříži, Lánech, na Bratislavskom hrade, v moravské Svratce, na zámku Štiřín, v Častej – Papierničke, v Milovech (Pozn. ed., doplněná lepší pamětí F. M.).
2. Jaroslav Šabata (1927-2012), reformně levicový politik, disident a politický vězeň, mluvčí Charty 77, už jako brněnský tajemník Krajského výboru KSČ pro Jihomoravský kraj v letech 1968-69 popřával sluchu projektu tehdejší Společnosti pro Moravu a Slezsko, navrhujícímu ustavení československé trojfederace, složené ze tří republik, české, moravsko-slezské a slovenské (Pozn. ed.).
3. Srv. zde i jinde k tématu: Rychlík, Jan: Rozdělení Česko-Slovenska. 1989-1992, Praha, Vyšehrad 2012, str. 171 (Pozn. ed.).
4. Mikloško, František: Čas stretnutí, Bratislava, Kalligram 1996, str. 60.
5. Dobový ohlas např. in: Lidové noviny, 11. 11. 1991; Čarnogurský, J.: S Petrem Pithartem v čase a prostoru (Pozn. ed.).