Stalo sa 21. augusta
V živote národov, štátov, ale aj rodín sú chvíle, na ktoré sa nezabúda, vryjú sa do pamäti. Pri ich výročí sa ľudia pýtajú: Kde si vtedy bol? Čo si robila? Kde nás to zastihlo?
Dvadsiaty prvý august 1968 je práve takým dňom, a jeho jedinečnosť je v tom, že sa netýkal iba jedného miesta či mesta, ako povedzme teroristický útok na dvojičky v New Yorku, ale doslova celej krajiny. Podobne ako pri okupácii Čiech, Moravy a Sliezska v marci 1939, keď vojská nacistického Nemecka obsadzovali v priebehu niekoľkých hodín jeden kus územia za druhým, v onen pamätný deň agresori zo Sovietskeho zväzu spolu s jednotkami Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR zaujali pozície vo všetkých strategických miestach po celom Československu. Dorazilo ich dosť na to, aby to v priebehu jedného dňa zvládli: 27 divízií, čo znamenalo vyše pol milióna vojakov, 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. A všetci obyvatelia nášho štátu s ušami pritisnutými na tranzistory či na domáce rádioprijímače vďaka odvážnym reportérom pražského i bratislavského rozhlasu vedeli, kde sme sa ocitli.
Odvtedy uplynulo 56 rokov, pamätníci odchádzajú, pre mladšie generácie je to už čosi akopravek. O to väčšie je šťastie, že tieto diery v pamäti najnovšie pláta fenomenálny film Jiřího Mádla s Táňou Pauhofovou a ďalšími skvelými hercami, ktorý autenticky oživuje portréty odvahy z týchto pohnutých dejinných chvíľ. A spôsobuje aj zimomriavky: „Premohol ma neskutočný strach, že by sa toto mohlo zopakovať,“ napísala jedna mladá diváčka.
Tak či onak, aj po vyše pol storočí ostávajú prinajmenšom tri otázky.
Ako sa to mohlo stať? Dalo sa tomu zabrániť? Môže sa to zopakovať?
Jednoduchú odpoveď na prvú otázku sme už počuli stokrát, no aj tak ju treba zopakovať. Po druhej svetovej vojne sme sa stali súčasťou monolitného komunistického bloku nekompromisne riadeného z Moskvy, ktorá vo svojich satelitoch nastolila stalinský teror, opierala sa o domácich gubernátorov a ani po roku 1956, keď sa „odhalil“ Stalinov kult, nepripustila nijakú zásadnú ideologickú či geopolitickú odchýlku od svojej nadvlády.
K takejto odpovedi možno dodať, že dnes sme chvalabohu súčasťou úplne iného bloku, sme členmi NATO a EÚ, a preto Moskva svoje imperiálne ambície nemôže naplniť podľa svojich predstáv.
Odpoveď na druhú otázku je trochu zložitejšia. Bolo by sa tomu možno dalo zabrániť, keby v Československu došlo k ozajstnej zmene režimu, a ten nový režim by sa k sovietskej hrozbe postavil čelom, požadoval medzinárodnú podporu a dal jasne najavo, že o svoju slobodu bude bojovať. Bolo však úplnouilúziou niečo také očakávať, a to napriek úžasnému prebudeniu občianskej spoločnosti, slobodným diskusiám i nádejám, aké ten rok priniesol. Slovami Petra Pitharta: „Byly to úplně nádherné měsíce, kdy jsem poprvé i naposled žil s pocitem, že svět může být lepší a že se o to můžeme přičinit. Lidé se chovali jinak, cítile jste vůli ke vzájemnosti i k obětem. To dělalo ten zážitek neopakovatelným.“
Ilúzie o „šanci pre Československo“
Ilúziou to bolo preto, lebo reformní komunisti nechceli celkom pustiť moc z ruky. Výstižne to možno ilustrovať na príklade jednej polemiky z tých čias. V roku 1968, ešte pred okupáciou, uverejnil rešpektovaný filozof Karel Kosík svoju esej „Naše nynější krize“, ktorá vyšla na pokračovanie v Literárnych listoch. Podľa neho nešlo len o politickú krízu, ale aj o všeobecnú mravnú krízu súčasnej doby. Národu musí ísť viac než iba o holú existenciu, tá musí mať zmysel, a ten zmysel videl Kosík v demokratickom socializme. Na to mu odpovedal v časopise Student filozof Ivan Sviták článkom „Vaše nynější krize“. My nejsme v krizi, soudruzi, my ne, písal v ňom a pýtal sa: „Má šest milionů – nestraníků – občanů tohoto státu stejná politická práva jako členové komunistické strany, nebo jim má být jen dopřána větší dávka svobody, neohrožující privilegia straníků? Stojíme před demokratickými, svobodnými a tajnými volbami, nebo před starou hrou s novými lidmi? Budeme žít v suverénním evropském státě s polycentrickým politickým systémem, nebo v nesuverénním státním útvaru, jehož vedoucí představitelé se nejvíce bojí tankových divizí svých spojenců?“
Inými slovami, demokratický socializmus načrtnutý v Akčnom programe komunistickej strany v máji 1968 s pluralitnou parlamentnou demokraciou nerátal. Politická opozícia bola stále tabu.
No aj tu niektorí ponúkajú ešte inú odpoveď: mali sme byť opatrnejší, nemali sme Sovietov a ostatných šéfov sovietskeho bloku dráždiť.Všetci – vedenie štátu, médiá, občania. Nemuseli sme hneď zakladať organizácie ako KAN (Klub angažovaných nestraníkov) či K231 (organizáciu bývalých politických väzňov), pokúšať sa obnoviť sociálnodemokratickú stranu, čo by znamenalo ustanovenie politickej plurality.Lenže potom už by to nebola Pražská jar, „socializmus s ľudskou tvárou“, omamný zážitok slobody, ale jej dávkovanie po lyžičkách, raz naplnených sladkým mokom, inokedy octom s rybím olejom. Bolo by to bez prísľubu, aký vzbudzoval Dubčekov úsmev či jeho šípka na kúpalisku v Santovke. A navyše, proti niektorým priodvážnym zástancom slobodného združovania by asi museli zasiahnuť orgány štátnej moci.
Mimochodom, to bola do istej miery aj Dubčekova taktika. Sovietov neprovokovať, závažné rozpory s nimi skôr zamlčovať, predkladať neurčité sľuby a spoliehať sa na zjazd strany, ktorý mal posilniť jeho pozíciu. Po úmornom rokovaní sovietskeho a československého vedenia v Čiernej nad Tisou, o ktorom naši účastníci veľa neprezradili, a po stretnutí v Bratislave sa viera v možný kompromis s Brežnevom a spol. dokonca posilnila. V tejto ilúzii sa ľudia rozišli na dovolenky. Pravdu o hrozivom sovietskom nátlaku sa verejnosť nedozvedela, Dubček ju neprezradil.
Na okupáciu nepotrebujú autokrati cudzie vojská
Odpoveď na tretiu otázku nie je jednoduchá. Na prvý pohľad je to nemysliteľné, veď to by znamenalo vojnu, v ktorej by Rusko nemohlo obstáť v konfrontácii s Alianciou. A sotva si vieme predstaviť natoľko rozloženú Európsku Úniu, ktorá by pod súčasným tlakom domácich pomerov, agresívneho Ruska a možno aj Číny ponechala geopolitický osud svojich východných hraníc na tamojších aktérov – „ako sa vy na Slovensku a v Maďarsku rozhodnete a ako sa dohodnete s Ruskom, tak bude“.
Existuje však iná odpoveď: nemusí sa to zopakovať v podobe obsadenia Slovenska ruskými jednotkami. K politickej i mentálnej okupácii krajiny môžu prispieť aj domáci autokrati, nebudú na to potrebovať cudzie vojská. Tobôž keď sa pustili do takého intenzívneho valcovania právneho štátu a základných slobôd, aké tu od Novembra 1989 nebolo. Inak povedané, môžeme sa stať autoritárskym štátom bez toho, aby nás niekto okupoval. Rastúci počet neistôt okolo nás, domácich i globálnych, zmanipulované sociálne siete obhospodarované domácimi i ruskými nepriateľmi liberálnej demokracie, extrémisti zneužívajúci moc a ich pritakávači, bojové kamarily družín pripravených zasiahnuť proti „nepriateľom Slovenska“, sklamaní obyvatelia paralyzovaní pocitom naučenej bezmocnosti to všetko dnes môže viesť k tomu, že sa takýto „normalizačný variant“ presadí.
Pravda, len vtedy, ak im to voliči či presnejšie občania dovolia. To sa našťastie napriek rozšírenému pesimizmu nečrtá: stále máme nezanedbateľnú parlamentnú opozíciu, nezadusenú občiansku spoločnosť, nezávislú kultúru, kritické médiá, a to ešte nepovedali svoje slovo odbory. Všetkým, ktorí sú ochotní a schopní normalizácii čeliť, však nezaškodí pripomenúť si udalosti spred vyše polstoročia.
Trauma na dve desaťročia
Bolesť prvých hodín a dní, zranení a postrieľaní civili, smútok z kapitulácie, nemožnosť postaviť sa na vojenský odpor. Porážka, ktorá sa stala traumou na dve dlhé desaťročia, každonočnou morou pre ľudí vylúčených, vyškrtnutých či inak vyradených z verejného života. Strach a ohýbanie chrbtíc, pocity viny z bolestných rezov do svedomia, z uzatvorených kompromisov. Obruč všadeprítomnej bdelej moci pevne zovrela každodennosť, režim sa riadil „negatívnym výberom“ a neomylne si vyberal za spojencov tých menej schopných, menej tvorivých, menej produktívnych. Zablokovanie tvorivého potenciálu ukrytého v obyvateľoch 15-miliónového štátu, ktorý sa za sedem mesiacov slobody poodhalil, no nestačil sa rozvinúť. A hoci aj vtedy bolo mnoho ľudí, ktorí si napriek tomu všetkému robili svoju prácu, a robili ju radi a dobre, železná päsť triedneho inštinktu na nich až tak nedočiahla – no tieto druhy činnosti ostávali zväčša osamotené, neprepojené, nezasadené do širšieho spoločenského rámca. Krajina politicky znehybnela, bolo nemožné pomýšľať na celospoločenské reformy. Ľudia sa sústredili na individuálne a rodinné stratégie, čoraz populárnejšia bola privátna sféra. Nie náhodou mali Československo a východné Nemecko toľko chatárov, chalupárov a záhradkárov. A o to radostnejšie boli „drobné víťazstvá“, napríklad získať deň náhradného voľna, vystáť rad na dobrú knihu, zohnať banány alebo tvrdé Sparty. Alebo si prezerať fotografie detí a vnúčeniec v emigrácii.
Normalizácia priniesla „obnovenie poriadku“, ako to vo svojej knihe s rovnakým názvom výstižne analyzoval Milan Šimečka. A mráz, ktorý prišiel z Kremľa, ako to opísal Zdeněk Mlynář, sa až do nástupu Gorbačova zmenil na permanentný neúprosný dozor.
Imperiálne Rusko vtedy a dnes
Ak sa však vrátime k augustu 1968, popri domácich politikoch, ktorí prišli k moci na sovietskych bodákoch, neslobodno zabúdať na kardinálneho hýbateľa našich vtedajších dejín. Na stalinsko-brežnevovské Rusko, ktoré zo samotnej povahy svojho režimu nemohlo dopustiť, aby sa ktorýkoľvek z jeho satelitov vymanil z imperiálneho objatia.
A samozrejme sa treba postaviť proti tým u nás, ktorí tak obdivujú súčasného diktátorského pokračovateľa tejto tradície – tu doma i hlasom Slovenska na medzinárodnom poli. Urobiť všetko pre to, aby agresor Putin Ukrajinu nepokoril a nezamieril svoje zbrane ďalej. Čeliť so zdvihnutými hlavami prívalu autoritárstva. Inak to nepôjde.