30 strieborných alebo rublov
Nevedel som, že je to také ľahké, najmä však lacné, kúpiť si hrdého maďarského voliča na rínku, že tak rýchlo a pod cenu dokáže vymeniť život v demokracii za 30 strieborných! Len keď mu bude teplo, postavia mu chodník v dedine, pridajú kanalizáciu, dva kruhové objazdy, a ešte mu podhodia nejakú národnú kosť. Ale môže dostať aj dar takrečeno navyše: výmenu nezávislých redaktorov Rádia Pátria v RTVS za tých pravých, orbánovských.
Na tradičnú maďarskú hrdosť trochu málo. To nagyovci, bugárovci a durayovci aspoň vedeli navýšiť svoju cenu, aby sa nemuseli pred potomkami doma hanbiť. Tí súčasní, hľadám to správne slovo, „spolupracujúci“, si vskutku nevedeli nájsť príhodnejší čas ako veľkonočný a prostredníctvom Gyimesiho a Forróa ho sprístupnili s predstihom, ani slovkom sa nepriznajúc, že sú vlastne pioniermi slovensko-maďarského zmierenia. Dávno hovorím, že jeho kľúčom sú Maďari na Slovensku. Ibaže, prizrime sa mu trochu lepšie či hlbšie. Na akomže pôdoryse nám to zmierenie, a najmä s kým, ponúkajú? Lebo vec nemá len kontext rozdaných či prisľúbených pár miliónov na tie, zjednoduším to, kanalizácie či objazdy. Má dokonca širší medzinárodný kontext, než si dnes ľahkomyseľne predstavujeme…
Ešteže sú medzi účastníkmi zmeny v roku 1989 a ich mladšími pokračovateľmi aj európski rozmýšľajúci maďarskí spoluobčania a podľa výsledku prvého kola prezidentských volieb sa zdá, že je ich dosť aj dnes. Vedia či možno iba cítia, že bez demokracie a právneho štátu budeme na tom zle všetci.
Majú možno ešte v pamäti situáciu spred nie tak dávnych ôsmich rokov, v akej sa ocitla strana Most-Híd, keď stála v roku 2016 pred rozhodnutím, či má vstúpiť do vlády s Ficom a Dankom. Aj tú, akú priamo fatálnu dilemu prežívala, keď sa o dva roky neskôr rozhodovala, či po vražde mladého páru zostane vo vláde.
Roku 2016 som ešte na zasadnutí republikovej rady strany vysvetľoval jej členom, že jestvuje politika presvedčenia a politika zodpovednosti, a vyvodzoval som z toho, že Most-Híd by sa nemal rigidne držať svojho presvedčenia a v mene najbližšej stratégie, najmä udržania euroatlantickej zahraničnej orientácie, by mal robiť politiku zodpovednosti. Roku 2018, pár týždňov po vražde Jána a Martiny, som už úpenlivo prosil tú istú republikovú radu spolu s Ábelom Ravaszom, Attilom Agócsom, Luciou Žitňanskou, Františkom Šebejom, Petrom Tatárom a ďalšími, aby strana nevymieňala demokraciu, právny štát za kanalizácie a chodníky, čo uprednostňovali najmä starostovia a primátori a niektorí centrálni funkcionári, ktorí nás napokon prehlasovali. Prevládla kolektívna hlúposť, čo podľa môjho nebohého priateľa, spisovateľa Pétera Esterházyho, je najväčšia hrozba nie iba demokracie, ale celého ľudstva. Lebo s Adamom Michnikom hovoriac, demokracia je aj pre hlúpych.
Je v tom však jeden zásadný rozdiel. Kým vtedajšie rozhodnutie Mosta-Híd bolo autonómne hlúpe, ale slobodné, nebolo na nátlak Fideszu, to dnešné je hlúpe a poddanské. Jedným dychom však musím pri tejto téme dodať, že hlúposť nie je len kategória vzdelania ani etnickej príslušnosti: koaliční partneri zo Sulíkovej SaS a ich spoluvinníci povalili roku 2012 vlastnú vládu tiež slobodne z hlúposti – nedovideli ani za roh. Kým však Most-Híd spáchal iba stranícku samovraždu, oni sa pričinili o zmenu režimu.Spomínam toto memento z nie takej dávnej minulosti preto, že sa hádam ešte dá z nej poučiť: s demokraciou, s právnym štátom nesmieme dovoliť nikomu kšeftovať. Keď sa preto vodcovia dvoch susedných štátov pre takéto osobné kšeftovanie, zahalené do suverénnych národných trikolór, rozhodli, treba im dôrazne pripomenúť, že celá ich dnešná suverenita je možná len vtedy, keď je opretá o EÚ a NATO.
Treba to však stále opakovať najmä ich voličom. Keď sa má totiž tá národná suverenita uskutočniť v kremeľskom náručí, v ktorom máme splynúť či priamo sa zadusiť, nech im to povedia naplno a zrozumiteľne, a nie fabuláciami o vojnových štváčoch v medzinárodnej obrannej organizácii, ktorej sme už dvadsať rokov plnohodnotnými členmi. Naviac vojnovými štváčmi, z ktorých dvaja sú fundamentálnymi členmi aj nášmu srdcu údajne stále veľmi blízkeho vyšegradského zoskupenia.
Inak, podľa všetkého pri tom fabulovaní a vytváraní falošných geopolitických interpretácií došlo len akoby mimochodom k slovensko-maďarskému historickému vyrovnaniu, iba si to historici súčasnosti ešte nevšimli. No asi nikto. Nie iba nebohý prezident László Sólyom, vrátený z komárňanského mosta, či Hedviga Malinová, ktorej sa samozvaní prokurátori z povestnej tlačovky, premiér Robert Fico s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom, ani po osemnástich rokoch neospravedlnili za nehoráznu obžalobu, ktorej dôsledkom boli perzekúcie voči občianke maďarskej národnosti, čo sa skončili jej vyhnaním z vlasti. Nemám vedomosti o tom, že by sa proti tomuto skutku politických činiteľov, ktorý sa stal, hovorí sa tomu zneužívanie moci, začalo vyšetrovanie. Ale nepamätám sa ani, že by sa jej zastal Peter Pellegrini či sa k tomuto bezpráviu vyslovil. Ja som sa Hedvige Malinovej ospravedlnil aj za nich ako podpredseda vlády Ivety Radičovej, ale naši džentlmeni mlčia. A Viktor Orbán tiež. Pre neho je spravodlivosť pre Maďarku zo Slovenska dnes zjavne nadbytočná záležitosť.
Na druhej strane, našim koryfejom slovensko-maďarského zbratania zrejme neprekáža maďarský revizionizmus napriek tomu, že práve Orbán rehabilitoval a vyzdvihol na piedestál jeho otca, Miklósa Horthyho. Dnes bývalý sociálny demokrat Fico a z liberálneho dreva vystrúhaný národný konzervatívec Orbán, vzor nielen euroatlantických pravicových extrémistov, sú takzvaní politickí priatelia, ktorých privinula Putinova hruď. Strach zo straty moci už dokázal aj iné veci. Dokonale ignorujú, ba falšujú pritom historickú pamäť slobodných demokratov Maďarov aj Slovákov. Účelovosť tohto ich postoja k základným ľudským a spoločenským hodnotám je pritom do očí bijúca.
Ivan Korčok, ako ho poznám zblízka tridsať rokov, nikdy s takými hodnotami ako národ a jeho dejiny neobchodoval. Nikdy. Chránil národno-štátne záujmy preto, že bol za to ako vrcholný diplomat zodpovedný. Nie preto, že by bol za to „ťažkými peniazmi“ vraj veľmi dobre platený. Na rozdiel od Pellegriniho, ktorý zrejme biedil, keď mu dnes vyčíta i to, že žil a pracoval v reprezentačných rezidenciách. V iných ani veľvyslanci chudobnejších štátov nemôžu totiž reprezentovať. Diplomacia sa nedá robiť na horehronskom salaši. S takými „argumentmi“ ísť do údajne slušnej prezidentskej kampane sa mi zdá nedôstojné, ba priamo úbohé. No, škoda mlčať, ako by povedal Milan Lasica. V každom prípade, moji milí Slováci, požičiavam si obľúbené oslovenie od Júliusa Satinského, verte zdravému rozumu.
Ale, milí maďarskí rodáci z hornej zeme našej spoločnej vlasti, nedajte sa ani vy tým vodcom susedného materského, možno niekedy skôr macošského neliberálneho štátu zbalamutiť, nedajte sa kúpiť za 30 strieborných, toliarov či možno iba rubľov. To by vám Sándor Petőfi, ten neohrozený bojovník za slobodu, nikdy neodpustil. Práve dnes. Ale ani Imre Nagy. Tiež za ňu zaplatil životom. Ten Imre Nagy, pri ktorého znovupochovávaní roku 1989 ešte Viktor Orbán, aj také sú dejiny, vyháňal z Maďarska Rusov! Nemal by sa im ospravedlniť?!
V ostatných rokoch som v kruhu najbližších priateľov častejšie hovoril, že spoločnosť Slovenska nemá na štát. Že bez etického správania sa budovať štát nedá. Vzdelanostný a prosperujúci štát predsa nepredpokladá, nepripúšťa kultúru klamstva a nenávisti, v ktorej rozhodujúca časť Slovákov (a Maďarov) dnes, ako vidíme v priamom prenose, žije.
Môj najbližší priateľ László Szigeti dobromyseľne tento stav mojej mysle zdôvodňuje tým, že ako znalca slovenskej otázky ma zrejme trápi, ba priamo ma prepadol hlboký antropologický pesimizmus. Dostávam sa však z neho. Antietnické správanie predsedov trojkoalície, Fica, Pellegriniho a Danka, a ich zákonotvornej mašinérie vyvolali rôzne prejavy odborného a občianskeho odporu, predovšetkým v oblasti spravodlivosti a kultúry a môj pesimizmus predsa len trochu oslabujú. Napriek neduhom veku som sa prepracoval ku krehkej nádeji. Opretej o dejinnú skúsenosť.
V dvadsiatom storočí časť Slovákov viackrát dokázala, že je schopná verejne vzdorovať zlu, neprávosti aj nespravodlivosti. Dve obdobia odporu sme mali spoločné s Čechmi a v mnohom aj s Maďarmi, v rokoch 1968 a 1989. Ale ten antifašistický, v roku 1944, nie iba proti domácim nacistom, ten kresťanský, v marci 1988, nie iba proti domácim boľševikom, a demokratický, v roku 1998, nie iba proti domácim postsedliakom, tie boli rýdze občianske. Vychádzali z tej svetlejšej, osvietenejšej časti spoločnosti Slovenska, ktorá v historických chvíľach nesklamala a nedala sa zlákať povestnou misou šošovice. A v mnohých veciach, najmä demokracie, sa mohla oprieť o domácich Maďarov. Ako pri každom takom vyjadrení odporu sa spoločnosť chcela stať európskou a vo svojom vnútri etickou.
Nateraz sme sa prepracovali do ďalšej fázy nášho odporu, do občianskeho sporu, ktorý vedieme nie iba proti domácim extrémistom, ale proti všetkým, ktorí rozkladajú a zneľudšťujú čoraz krehkejší svet na oveľa širšom pôdoryse, než ho vymedzujú naše pozemkové katastre. Spoločnosť na Slovensku sa v takejto perspektíve navonok možno zdá bezvýznamná, ale pre nás, ktorí tu žijeme, je najpodstatnejšia. Nemožno preto jej spravovanie nechať napospas politickým kupcom, kšeftárom s demokraciou.